Ahojte dievčatá a chlapci (áno? nie? fandím si?). Dlho sme sa nevideli, len čo je pravda, ale keďže nie som fanúšik príspevkov, ktoré začínajú rečami typu "bože mala som toho tak veľa", "mesiac od posledného príspevku? hííííí" a "nestíham", tak vás týmto fraškovitým úvodom nepotrápim, keďže ja som Baša, radšej to namiesto troch ospravedlňujúcich riadkov vybavím siahodlhou story, paráda čo?
Naposledy som vám v skratke zhrnula o čom je naša záverečná skúška - ja osobne som vymýšľala stratégiu ako pomôcť firme Abercrobmie&Fitch znížiť ich ceny a upraviť výrobky aby sa uchytili medzi konkurenciou na európskom trhu (aby ste mi verili, moja otázka znela /teraz kľudne preskočte/ "How can Abercrombie&Fitch modify their prices and product development in order to appeal to the European customers and increase their competitive advantage.") Nejakú predstavu a hlavné body k problému som mala pripravené už týždeň pred mojim individuálnym vystúpením, kedy sme mali skupinovú prezentáciu a ja som mala 2 minúty na to, aby som to celé zhrnula. Tento bod mi dodal odvahy a týždeň som si hovorila, že vlastne viem čo chcem povedať, že už len doladiť detaily, maličkú drobnú kalkuláciu v exceli, pidi prezentáciu a vybrať outfit a môžem ísť hviezdiť. A rozprávať 10 minút o modeloch, tabuľkách, výrobkoch, cenách brnkačka. Pracovného entuziasmu mi nedodali ani moji dvaja spolubývajúci, ktorí boli so mnou v rovnakej skupine, skôr naopak. S mojou spolubývajúcou sme sa pravidelne stretávali v kuchyni na "malú prestávku" (ktorá trvala od 9tej ráno do 7mej večer, keď sme skonštatovali, že teraz už aj tak nemá zmysel s ničím začínať) a nášho akčného spolubývajúceho dizajnéra, ktorý nám už 5 dní (5 dní!!!) pred prezentáciou ukazoval, čo všetko má hotové a stihol, sme, samozrejme, ignorovali, pretože on musel šiť, kresliť a vytvárať, kdežto my, dve biznismenky, sme už mali dokonalý plán v hlave a iba ho dať na papier.
 |
| shorts Gina Tricot | sweater H&M | bag ALDO | shoes Lefties | sunnies Tiger |
A keďže som fakt strávila asi 3 týždne čítaním rôznych ročných výpisov, kritických blogov na tému Abercrombie, tabuliek, čísiel, dokonca som našla aj prepis z nejakej štvrťročnej konferencie a poctivo ho čítala, dodalo mi to dosť odvahy, aby som sa vybrala jedného sobotného dňa do Aarhusu (spomínaný TU, druhé najväčšie dánske mesto, ak chcete zažiariť, že poznáte niečo okrem Kodane, stačí, ak si zapamätáte toto, prípadne, samozrejme, Herning, kde žijem ja) a nechala sa tam prizabiť na motokárach (absolútne fantastický nápad, ak ste motokáry nikdy neskúšali, je vyskúšať ich so skupinou iných šiestich kamarátov a 20 sadistických dánskych chlapcov a mužov, to si tam potom veselo fičíte ako ja a vravíte si, aký ste talent /tých 23 autíčok čo má náskok asi trinásť kôl pokojne ignorujte/ kým nenarazíte na kamarátku pred vami, ktorá uháňa rýchlosťou nebojácnej 90-ročnej dôchodkyne a keďže ste dáma, nechcete ju prizabiť a snažíte sa ju bezpečne obehnúť, kým do vás zozadu nenarazí dánsky bes baskervilský, vás skoro vyhodí z motokáry, jeden zo zamestnancov skočí na dráhu, aby baskerviskému ukázal aký je … eeee… džentlmen a vy máte nohu a chrbát v kýbli, ale ste odvážna kvetinka a dojazdíte aj tak, z motokáry vám pomáhajú, lebo sa vám natiahla ľavá noha a chrbát bude bolieť ešte tri dni a ste presvedčená, že len kvôli tomuto ste skončili na 23. mieste z 27mich) a boli v srnčekovom parku - to je prosím park, kde len tak vojdete cez bránku a prechádzate sa a všade okolo sú malí Bambiovia, malé Bambice a maličké Bambičatá a majú úplne na parôžku, že sa tam prechádzate a nechajú sa pohladkať a ak máte mrkvičku, dokonca kvôli vám dvihnú prdelku a prídu priamo k vám!
Okrem mojich veselých zážitkov motocyklických, školských a cestovateľských, som stále v júni bola v pozícii, keď som nemala prax. Čas sa krátil, stres narastal, pretože v rámci 3. semestra mám povinnú 9-týždňovú prax, ktorá by mala normálne začať v auguste, ale keďže ja už v polovici septembra fičím na Erasmus do Istanbulu, mám to celé trochu posunuté a moja prax musela začínať od júla, aby som to všetko stihla. A v tom bol pes zakopaný - Dáni, národ pracovitý (týždenne im stačí odpracovať 37 hodín), väčšinu júla nepracujú, prípadne pracujú len veľmi-veľmi mierne, bol to jeden z problémov, ktoré nastali. Ak mi aj niekto odpísal na moje žiadosti, buď to bolo, že už stážistu majú alebo sú v júli zavretí. Verte mi, aj som si pokričala, aj som si poplakala, aj som si pozúrila. Rozposlala som 46 žiadostí (ak si dobre pamätám), z jednej firmy mi odpísali, že ma berú, ale či môžem začať po prázdninách. Tak som dôkladne vysvetlila svoju situáciu a ponúkla prispôsobené termíny, na čo sa mi dostalo odpovede, že tak teda nie (z ničoho nič) a keď som vyzvedala, či je to kvôli dátumom a či to nejak spoločne vyriešime, dostalo sa mi odpovede (od ceo firmy, prosím pekne), že on si teda spraví pekný výlet do Turecka. Druhé áno som dostala od inej firmy s tým, že ich zaujal môj životopis, ale nie sú si istí, či majú vhodnú prax v mojom obore, ale mohli by ponúknuť niečo iné a nech zavolám. Tak som zavolala, pokecala, poslala, čo bolo treba a čakala. Nikto nič. Tak som opäť písala, nikto nič a zrazu došla odpoveď (opäť zodpovedný ceo), že mal toho veľa o pár dní majú kandidáta na pohovor a potom mi dajú vedieť. No haló. Ja už som áno dostala, na pohovor ma nikto nevolal a zrazu toto. O pár dní som, samozrejme, dostala očakávanú odpoveď (tentokrát už ale len od nejakej asistentky), že sa teda rozhodli pre toho druhého. A to bol moment, keď som sa doslova vytočila a vyhlásila Dánsku vojnu! :D A povedala si, že zo mňa si nikto srandu robiť nebude. Mala som vymyslenú taktiku - ak sa mi po týždni nikto neozval, vyhľadala som si fanpage firmy na FB a vypisovala im správy tam. Párkrát ma aj tam poslali dokelu, párkrát to vyšlo a dali mi nový mail. Ale nikdy z toho nič nebolo. Až mi raz došla odpoveď na takúto moju FB správu, či by som tú žiadosť a životopis neposlala znovu na jej konkrétny mail (trochu gúglenia prezradilo, že mi odpísala jedna z dvoch majiteliek firmy). Tak som poslala a dostala v podstate tretie áno s tým, že už si to len overí s tímom v meste (firma má dve kancelárie, jednu v meste kde sedela kočka, s ktorou som si písala, druhú v meste, kde sedí druhá vedúca a kam som mala ísť pracovať). Samozrejme, klasicky, odpoveď nechodila, tak som sa po týždni ozvala, že haló, čakám. A tak sa mi ozvala aj druhá majiteľka s tým, že ma chcú vidieť na interview. Tak som 24tého (dva dni pred finálnou skúškou) sadla ráno o 7mej na vlak a hodinu a pol cestovala, aby som absolvovala 5 minútové interview, kde som odkývala, že je mi jedno čo budem robiť, ale budem robiť všetko, budem chodiť kedy povedia a naozaj mi nevadí cestovať hodinu a pol tam a hodinu a pol späť. Neviem, či som pôsobila dostatočne zúfalo alebo sympaticky, ale tú stáž som dostala. Týžden pred začiatkom, po viac ako dvoch mesiacoch hľadania a 46 rozposlaných žiadostiach. Teraz už naozaj verím vete nikdy sa nevzdávaj (a celý čas som mala v hlave TENTO OBRÁZOK).
Tak snáď už len detaily - na tú skúšku som nakoniec išla, roztrasená ako osika, presvedčená, že to spackám, že ma na niečom nachytajú, že mám niečo zle. Ako obvykle, zachránil ma môj humor, keďže mi objavili malý detail v kalkuláciách, kde som počítala výrobnú cenu trička ak by bolo vyrobené v Číne a Dánsku a skonštatovali, prečo preboha som si vybrala Dánsko, keďže v Dánsku nikto nikdy nič nevyrába, ani Dáni nie, lebo je to take drahé a že prečo teda ja to tam počítam. Keďže som sa začala potiť a nenapadol mi nijaký logický dôvod, skonštatovala som, že som si Dánsko vybrala, lebo sa mi páčia dánske platy, čo bola úplne blbá odpoveď, ale rozosmiala ich, tak to uznali. Ďalšia otázka bola, prečo v kalkuláciách nemám započítaný aj svoj plat, keďže aj ja pracujem vo firme a niekde sa to šupnúť musí (čo bol, ako som zistila neskôr, chyták, ale opäť, blbá Baša šla na to s humorom) tak som im vysvetlila, že plat tam nie je, lebo to počítal neplatený stážista (čo je, samozrejme, opäť blbosť, ale zasmiali sme sa, Baša sa vynašla a všetko dobre skončilo). Suma sumárum som dostala za prezentáciu známku 10, čo nikdy nikoho v živote zaujímať nebude, preto sa tým pochválim aspoň na blogu (dánska stupnica známkovania -> 12 | 10 | 7 | 4 | 2 | 0 | -3 áno, ja viem….), prax mám, prvý rok ukončený, účty nezaplatené a všetko toto sme s mojimi dvomi spolubývajúcimi oslávili predávkovaním cukrom (viď foto, cukor už nechcem v živote ani vidieť, ale tie kolieska vystavené do vežičky by som si dala kedykoľvek, boli celé z marcipánu…). Dnes som rozprávala veľa, preveľa, ale chcela som všetko dohnať, tak snáď mi bude odpustené a máme predsa víkend, tak snáď ste si počítali. :)
PS. ak by ste ma nenašli občas tu, určite ma v najbližšej dobe nájdete na stránke mojimirukami, kde pravidelne vymýšľam Fashion blog (ak máte nápady čo kombinovať, sem s nimi) alebo ste si tam mohli prečítať malý rozhovor so mnou TU. :)
