Čučoriedkový mňamóz - blueberry cobbler

Pomaly ale isto končím na praxi. A chystám sa na ďalšie životné púte (krásne poetická som). Moje dni najnovšie napĺňajú aktivity spojené s blízkou budúcnosťou - odchod z Dánska a príchod do Turecka (však LEBO). Čo v praxi vyzerá asi tak, že sa svoj (miniatúrny) šatník a život snažím napratať do jedného kufra, ktorý sa nedá zatvoriť ani keď si naňho sadnem (a však povedzme si úprimne, ja nie som nijaká ľahká váha), plačem, dupem nožičkami, sadám, tlačím zadkom, ťahám zipsy, nadávam, zaprisahávam sa, že si už v živote nikdy nič nekúpim (a ani nie 3 hodiny na to prichádzam domov s novými topánkami), na kôpku vyradeného oblečenia, ktoré naozaj už nie je v nositeľnom stave s ťažkým srdcom prikladám štvrté tričko (ale už by stačilo!), bojujem, zápasím, ale kufor nakoniec víťazoslávne zatváram. Čo na tom, že má asi tristodvadsaťšesť kíl a nedá sa ním pohnúť ani keď ho človek ťahá na kolieskach (nedajbože zdvihnúť ho - nemožné). Ďalším bodom programu je výlet po úradoch, kde s ťažkým srdcom idem odhlásiť svoj odchod z Dánska (nemala som to v pláne, ale v Dánsku majú takú skvelú vec, ktorá sa volá licencia na médiá, čo je asi niečo ako u nás koncesionárske poplatky a musí to platiť každý - moje výhovorky dánskemu zamestancovi, ktorý ma vymákol doma o šiestej podvečer (z čoho som odpadla, pretože v Dánsku nikto predsa nepracuje viac ako do druhej nie?!) o tom, ako sa ma to netýka, lebo nemám televíziu ani rádio nezabrali. Musím to platiť, aj keď mám internet. Ale veď ja si internet už platím. No ale slečna, to je niečo iné, licenciu musíte platiť, keď máte počítač či mobil, s ktorým je možné na internet sa pripojiť. Tam už som fakt nemohla klamať a tak mi začali chodiť účty. Každý mesiac vyhadzujem do vzduchu 30 eur (!!) za licenciu (a to nehovorím o tom, že platím internet aj telefón). Jediný spôsob ako sa tomu vyhnúť, je utiecť do Turecka. Teda priznať sa Dánom, že odchádzam. Čo je tiež trochu risk, lebo nikto v podstate nevie, čo tu ako funguje, takže ma milá teta ubezpečila, že dostať opäť povolenie na pobyt snáď po mojom návrate nebude problém. Snáď?! Milá teta, to by si mi neurobila. Ďalšie boje sa týkajú Turecka. Po náročných týždňoch čakania mi turecká univerzita víťazoslávne koncom júla oznámila, že už vedia, kedy začína zimný semester (fakt, to ani nežartujem. začiatok júla to boli z ich strany iba tipovačky) a ja som si víťazoslávne kúpila letenku. Nastal ďalší boj, zvaný ochotná turecká ambasáda na Slovensku (keďže sa nechcem dostať do tureckého väzenia päť minút po prílete, veľmi ich tu ohovárať nebudem. Aj keď neviem, či sa tam nedostanem tak či tak s ich úžasnou ochotou a pomocou a schopnosťou odpovedať na moje otázky. Nie. Nič sa neboj Baša. Zažeň chmúrne myšlienky. Tfuiiii.) A story zvaná byt (kto číta tento blog pravidelne vie, že takých, čo menili ubytovanie tak často ako ja od augusta minulého roku veľa nie je). Však buď Slovenka v Dánsku hľadajúca byt v Istanbule. Tak ti treba Baša, to máš za tie svoje šialené nápady. 

Po tomto skromnom a krátkom úvode do môjho života si dajme koláč. (s nejakými premosteniami z témy na tému sa nekašlem, ako môžete vidieť) Je skvelý, je jednoduchý, je sladký a pre mňa veľmi nečakane chutiaci. Oh a to najdôležitejšie - je plný čučoriedok!! Dobrú chuť ;)

Recept som našla TU.

Potrebujeme:

• 1/2 kg čučoriedok
• 1 hrnček múky
• 1/2 hrnčeka cukru (môže byť aj menej, ja som dala tak a bolo doooosť sladké, podľa toho ako ľúbite :)
• 2 ČL prášku do pečiva
• štipka soli
• 1 hrnček mlieka
• 3 PL masla

Postup:

Rúru predohrejte na 180°C. V mise spolu zmiešajte múku, cukor, prášok do pečiva a soľ, primiešajte mlieko a miešajte, kým nevznikne cesto. Roztopte maslo a vlejte ho do formy (v originálnom recepte použili nádobu vhodnú do rúry aj mikrovlnej rúry, dali do nej maslo a roztopili ho v mikrovlnke), vlejte cesto a na vrch rovnomerne nasypte či poukladajte čučoriedky. Fešandy vám počas pečenia skĺznu na dno koláča (len trpezlivosť, priatelia pečiari). Pečte koláčik cca 45-60 minút, ja som môj piekla asi 50. Dobrú chuť! 

Jún v Bashalande

Ahojte dievčatá a chlapci (áno? nie? fandím si?). Dlho sme sa nevideli, len čo je pravda, ale keďže nie som fanúšik príspevkov, ktoré začínajú rečami typu "bože mala som toho tak veľa", "mesiac od posledného príspevku? hííííí" a "nestíham", tak vás týmto fraškovitým úvodom nepotrápim, keďže ja som Baša, radšej to namiesto troch ospravedlňujúcich riadkov vybavím siahodlhou story, paráda čo?

Naposledy som vám v skratke zhrnula o čom je naša záverečná skúška - ja osobne som vymýšľala stratégiu ako pomôcť firme Abercrobmie&Fitch znížiť ich ceny a upraviť výrobky aby sa uchytili medzi konkurenciou na európskom trhu (aby ste mi verili, moja otázka znela /teraz kľudne preskočte/ "How can Abercrombie&Fitch modify their prices and product development in order to appeal to the European customers and increase their competitive advantage.") Nejakú predstavu a hlavné body k problému som mala pripravené už týždeň pred mojim individuálnym vystúpením, kedy sme mali skupinovú prezentáciu a ja som mala 2 minúty na to, aby som to celé zhrnula. Tento bod mi dodal odvahy a týždeň som si hovorila, že vlastne viem čo chcem povedať, že už len doladiť detaily, maličkú drobnú kalkuláciu v exceli, pidi prezentáciu a vybrať outfit a môžem ísť hviezdiť. A rozprávať 10 minút o modeloch, tabuľkách, výrobkoch, cenách brnkačka. Pracovného entuziasmu mi nedodali ani moji dvaja spolubývajúci, ktorí boli so mnou v rovnakej skupine, skôr naopak. S mojou spolubývajúcou sme sa pravidelne stretávali v kuchyni na "malú prestávku" (ktorá trvala od 9tej ráno do 7mej večer, keď sme skonštatovali, že teraz už aj tak nemá zmysel s ničím začínať) a nášho akčného spolubývajúceho dizajnéra, ktorý nám už 5 dní (5 dní!!!) pred prezentáciou ukazoval, čo všetko má hotové a stihol, sme, samozrejme, ignorovali, pretože on musel šiť, kresliť a vytvárať, kdežto my, dve biznismenky, sme už mali dokonalý plán v hlave a iba ho dať na papier. 

shorts Gina Tricot | sweater H&M | bag ALDO | shoes Lefties | sunnies Tiger

A keďže som fakt strávila asi 3 týždne čítaním rôznych ročných výpisov, kritických blogov na tému Abercrombie, tabuliek, čísiel, dokonca som našla aj prepis z nejakej štvrťročnej konferencie a poctivo ho čítala, dodalo mi to dosť odvahy, aby som sa vybrala jedného sobotného dňa do Aarhusu (spomínaný TU, druhé najväčšie dánske mesto, ak chcete zažiariť, že poznáte niečo okrem Kodane, stačí, ak si zapamätáte toto, prípadne, samozrejme, Herning, kde žijem ja) a nechala sa tam prizabiť na motokárach (absolútne fantastický nápad, ak ste motokáry nikdy neskúšali, je vyskúšať ich so skupinou iných šiestich kamarátov a 20 sadistických dánskych chlapcov a mužov, to si tam potom veselo fičíte ako ja a vravíte si, aký ste talent /tých 23 autíčok čo má náskok asi trinásť kôl pokojne ignorujte/ kým nenarazíte na kamarátku pred vami, ktorá uháňa rýchlosťou nebojácnej 90-ročnej dôchodkyne a keďže ste dáma, nechcete ju prizabiť a snažíte sa ju bezpečne obehnúť, kým do vás zozadu nenarazí dánsky bes baskervilský, vás skoro vyhodí z motokáry, jeden zo zamestnancov skočí na dráhu, aby baskerviskému ukázal aký je … eeee… džentlmen a vy máte nohu a chrbát v kýbli, ale ste odvážna kvetinka a dojazdíte aj tak, z motokáry vám pomáhajú, lebo sa vám natiahla ľavá noha a chrbát bude bolieť ešte tri dni a ste presvedčená, že len kvôli tomuto ste skončili na 23. mieste z 27mich) a boli v srnčekovom parku - to je prosím park, kde len tak vojdete cez bránku a prechádzate sa a všade okolo sú malí Bambiovia, malé Bambice a maličké Bambičatá a majú úplne na parôžku, že sa tam prechádzate a nechajú sa pohladkať a ak máte mrkvičku, dokonca kvôli vám dvihnú prdelku a prídu priamo k vám!

Okrem mojich veselých zážitkov motocyklických, školských a cestovateľských, som stále v júni bola v pozícii, keď som nemala prax. Čas sa krátil, stres narastal, pretože v rámci 3. semestra mám povinnú 9-týždňovú prax, ktorá by mala normálne začať v auguste, ale keďže ja už v polovici septembra fičím na Erasmus do Istanbulu, mám to celé trochu posunuté a moja prax musela začínať od júla, aby som to všetko stihla. A v tom bol pes zakopaný - Dáni, národ pracovitý (týždenne im stačí odpracovať 37 hodín), väčšinu júla nepracujú, prípadne pracujú len veľmi-veľmi mierne, bol to jeden z problémov, ktoré nastali. Ak mi aj niekto odpísal na moje žiadosti, buď to bolo, že už stážistu majú alebo sú v júli zavretí. Verte mi, aj som si pokričala, aj som si poplakala, aj som si pozúrila. Rozposlala som 46 žiadostí (ak si dobre pamätám), z jednej firmy mi odpísali, že ma berú, ale či môžem začať po prázdninách. Tak som dôkladne vysvetlila svoju situáciu a ponúkla prispôsobené termíny, na čo sa mi dostalo odpovede, že tak teda nie (z ničoho nič) a keď som vyzvedala, či je to kvôli dátumom a či to nejak spoločne vyriešime, dostalo sa mi odpovede (od ceo firmy, prosím pekne), že on si teda spraví pekný výlet do Turecka. Druhé áno som dostala od inej firmy s tým, že ich zaujal môj životopis, ale nie sú si istí, či majú vhodnú prax v mojom obore, ale mohli by ponúknuť niečo iné a nech zavolám. Tak som zavolala, pokecala, poslala, čo bolo treba a čakala. Nikto nič. Tak som opäť písala, nikto nič a zrazu došla odpoveď (opäť zodpovedný ceo), že mal toho veľa o pár dní majú kandidáta na pohovor a potom mi dajú vedieť. No haló. Ja už som áno dostala, na pohovor ma nikto nevolal a zrazu toto. O pár dní som, samozrejme, dostala očakávanú odpoveď (tentokrát už ale len od nejakej asistentky), že sa teda rozhodli pre toho druhého. A to bol moment, keď som sa doslova vytočila a vyhlásila Dánsku vojnu! :D A povedala si, že zo mňa si nikto srandu robiť nebude. Mala som vymyslenú taktiku - ak sa mi po týždni nikto neozval, vyhľadala som si fanpage firmy na FB a vypisovala im správy tam. Párkrát ma aj tam poslali dokelu, párkrát to vyšlo a dali mi nový mail. Ale nikdy z toho nič nebolo. Až mi raz došla odpoveď na takúto moju FB správu, či by som tú žiadosť a životopis neposlala znovu na jej konkrétny mail (trochu gúglenia prezradilo, že mi odpísala jedna z dvoch majiteliek firmy). Tak som poslala a dostala v podstate tretie áno s tým, že už si to len overí s tímom v meste (firma má dve kancelárie, jednu v meste kde sedela kočka, s ktorou som si písala, druhú v meste, kde sedí druhá vedúca a kam som mala ísť pracovať). Samozrejme, klasicky, odpoveď nechodila, tak som sa po týždni ozvala, že haló, čakám. A tak sa mi ozvala aj druhá majiteľka s tým, že ma chcú vidieť na interview. Tak som 24tého (dva dni pred finálnou skúškou) sadla ráno o 7mej na vlak a hodinu a pol cestovala, aby som absolvovala 5 minútové interview, kde som odkývala, že je mi jedno čo budem robiť, ale budem robiť všetko, budem chodiť kedy povedia a naozaj mi nevadí cestovať hodinu a pol tam a hodinu a pol späť. Neviem, či som pôsobila dostatočne zúfalo alebo sympaticky, ale tú stáž som dostala. Týžden pred začiatkom, po viac ako dvoch mesiacoch hľadania a 46 rozposlaných žiadostiach. Teraz už naozaj verím vete nikdy sa nevzdávaj (a celý čas som mala v hlave TENTO OBRÁZOK).

Tak snáď už len detaily - na tú skúšku som nakoniec išla, roztrasená ako osika, presvedčená, že to spackám, že ma na niečom nachytajú, že mám niečo zle. Ako obvykle, zachránil ma môj humor, keďže mi objavili malý detail v kalkuláciách, kde som počítala výrobnú cenu trička ak by bolo vyrobené v Číne a Dánsku a skonštatovali, prečo preboha som si vybrala Dánsko, keďže v Dánsku nikto nikdy nič nevyrába, ani Dáni nie, lebo je to take drahé a že prečo teda ja to tam počítam. Keďže som sa začala potiť a nenapadol mi nijaký logický dôvod, skonštatovala som, že som si Dánsko vybrala, lebo sa mi páčia dánske platy, čo bola úplne blbá odpoveď, ale rozosmiala ich, tak to uznali. Ďalšia otázka bola, prečo v kalkuláciách nemám započítaný aj svoj plat, keďže aj ja pracujem vo firme a niekde sa to šupnúť musí (čo bol, ako som zistila neskôr, chyták, ale opäť, blbá Baša šla na to s humorom) tak som im vysvetlila, že plat tam nie je, lebo to počítal neplatený stážista (čo je, samozrejme, opäť blbosť, ale zasmiali sme sa, Baša sa vynašla a všetko dobre skončilo). Suma sumárum som dostala za prezentáciu známku 10, čo nikdy nikoho v živote zaujímať nebude, preto sa tým pochválim aspoň na blogu (dánska stupnica známkovania -> 12 | 10 | 7 | 4 | 2 | 0 | -3 áno, ja viem….), prax mám, prvý rok ukončený, účty nezaplatené a všetko toto sme s mojimi dvomi spolubývajúcimi oslávili predávkovaním cukrom (viď foto, cukor už nechcem v živote ani vidieť, ale tie kolieska vystavené do vežičky by som si dala kedykoľvek, boli celé z marcipánu…). Dnes som rozprávala veľa, preveľa, ale chcela som všetko dohnať, tak snáď mi bude odpustené a máme predsa víkend, tak snáď ste si počítali. :)

PS. ak by ste ma nenašli občas tu, určite ma v najbližšej dobe nájdete na stránke mojimirukami, kde pravidelne vymýšľam Fashion blog (ak máte nápady čo kombinovať, sem s nimi) alebo ste si tam mohli prečítať malý rozhovor so mnou TU. :)

Výbava zúfalej študentky

Niektorí to majú už šťastne za sebou, niektorí pred sebou, niektorí už zabudli, niektorí by to radi vrátili, niektorí nevedia, o čo prichádzajú. Učenie. Na skúšky, maturity, štátnice, vodičák. Lebo človek sa učí celý život a ak ste ako ja, tak doslova a tej škole skrátka pokoj nedáte a nedáte. TU si môžeme spolu pospomínať, ako to vyzeralo, keď som sa učila na štátnice (moje vtedajšia predpoveď viac-menej do bodky naplnená). Momentálne sa učím, ale inak. Posledný týždeň som stresovala a šalela, lebo som dokončovala jednu prácu do školy (ak by to niekoho zaujímalo, vylepšovala som purchasing stratégiu jednej vymyslenej firmy) a keď som v nedeľu doklepla posledné písmenká a poslala to môjmu múdremu kamarátovi na kontrolu, vydýchla som si (do čistého povysávaného bytu s krásne nalakovanými nechtami) a s novým nádychom začal nový stres. V Dánsku na mojej škole totiž nemáme klasické skúšky ako doma, namiesto toho na nás idú rafinovane a chcú naše znalosti vidieť takmer v praxi a overiť si, či sme sa naozaj niečo naučili. Ide do tuhého, klamať sa nedá. A Baša začína stresovať. :D Poskladali sme si skupinku 6tich ľudí rôznych národnosti a špecializácií, vybrali scénar, podľa ktorého pracujeme (u nás o konkurenciu medzi firmami, najmä po dopade krízy), dohodli sa na existujúcej firme, na ktorú naše múdre reči a scénar aplikujeme - zvolili sme si Abercrombie&Fitch, lebo dokafranejšiu firmu by ste ťažko našli, takže skvelé, máme čo naprávať, zapracovať na ich pošramotenej povesti a nakoniec si zvolili jednu hlavnú tému, s ktorou ideme pracovať a naprávať (u nás približne ako zapracovať na imidži spoločnosti, zlepšiť ho, rovnako ako ich umiestnenie medzi konkurenciou a to všetko na európskom trhu)… jedine, že by nie. K tomu si každý z nás volí pod otázku, ktorú vyrieši na základe svojej špecializácie a firme pomôže so stratégiou. Vtip je v tom, že celá skupina musí pracovať ako reálna firma - ak sa náš brander rozhodne, že image firmy napravíme napríklad ekologickejšou stratégiou či materiálmi, odrazí sa to na tom, čo náš návrhár navrhne a vymyslí a aj na mne, pretože musím nájsť dodávateľov (látky, materiálov, výroby…), ktorí tomu zodpovedajú. Približne, zjednodušene povedané, nech mi tu nikto nespí. Celé je to veľmi zaujímavé a užitočné, pre budúci život, akurát nájsť to, čo chcem opraviť a ako, je tak ťažké...

A vtedy prichádzajú študijné momenty. Možno niektorí z vás zabudli či nevedia, preto som si pre vás zhrnula, čo správny študent zavretý medzi štyrmi stenami potrebuje a nemôže bez toho pri učení žiť (vysávač a prachovku som nefotila, ale odporúčam ako vhodnú výbavu na štúdium):

• samozrejme, počítač, niekde tie články, čísla z posledných kvartálov, mená držiteľov podielu, nadávky sklamaných zákazníkov, tony inšpirácie, cudzie eseje a diplomovky, skrátka všetko to, čo mi môže pomôcť, treba niekde hľadať (neviem, či vidíte vpravo na obrazovke ukazujem, koľko článkov mám pootváraných)
• učebnica, predsa len, som stará škola, za mojich mladých čias tie internety až tak nefičali, čo ste nemali z knižky ste skrátka nemali, hľadať, čítať, zapisovať, vypisovať, čo sa za mladi naučíš, to na vysokej oceníš
• poživeň, samozrejme, mozog musí pracovať, toto je môj momentálne najobľúbenejší chod, varím ho denne, volá sa preboha-ako-to-všetko-zjem-kým-sa-vysťahujem-hodím-to-na-panvicu-spolu-a-niečo-z-toho-snáď-bude. Delikatesa!
• spomienka na domov, Kofila, ktorú doma nejem snáď nikdy, no v apríli som si spravila zásoby do Dánska (tri Kofily) a, samozrejme, keď sedím a hľadám a dojem môj mňamózny hlavný chod, niečo malé sladké sa zíde
• laky na nechty, klasika, praktická vec, konečne máme kopu času na krásnu manikúru, škoda ho nevyužiť, aj od toho večného hľadania v počítači či knihe si treba oddýchnuť
• áno, toto naozaj neviem, ako sa sem dostalo, môžeme to nazvať malý nákup za odmenu, ktorý prišiel o tri týždne skôr prípadne praktická príprava na skúšku, keďže teda študujem ten manažment nákupu, tak snáď v rámci poctivej prípravy musím niečo kúpiť, napríklad ako tieto neodolateľné šortky Gina Tricot, keď som sa cestou zo školy z konzultácie zastavila kúpiť iba čučoriedky….

Počula som, že aj doma sú horúčavy. Neviem, ako to Dánsko robí, tu je podľa teplomera asi 22 stupňov, ale poviem vám, zhýňam. V utorok sme mali skupinové stretnutie, myslenie v tomto teple je náročné a vyčerpávajúce, tak sme sa s mojou spolubývajúcou poobede vybrali k jazeru - to pôjdeme iba ku knižnici a potom na tretej doprava. Jasné, skvelé, ideme, keďže ja som zarytý necyklista a ona pred týždňom bicykel predala, tak pekne pešo. Netrvalo dlho a začala som úprimne preklínať moje krásne, zlato-ružové sandáĺky, ktoré od augusta čakali, kedy ich obujem. Hovorím si, jasné, labka si musí zvyknúť na iné ako tenisky. Prebrali sme všetkých mojich aj jej kamarátov (však toľko ich zase nemáme) a konečne dorazili k jazeru, kde som zo seba strhla tielko (nie, nebojte sa, otvorte oči, všetko v poriadku, mala som pod ním vršok plaviek). Dve hodiny sme si polemrili, na kúpanie voda studená, tak sme sa len opalovali (prd z toho, aj tak ma viac opálilo cestou, leto začínam vypálenými ramienkami). Doma som, zo zvedavosti, skontrolovala, kde to vlastne to jazero je. Prosím pekne, 4,5 km, slovom štyri a pol kilometra, takže sme prepochodovali dokopy 9 km aby sme si dve hodinky poležali na deke pri vode. No. Čo vám poviem. Ženská logika… :D

Secondhandskirthandmadetshirt

Keď som sa pred pár dňami na FB pýtala, či viete, od koho je tričko, ktoré sa objaví v najbližšom poste, myslela som, že tieto moje múdre reči napíšem za pár hodín. Nie DNÍ. Ale všetci poznáme staré známe príslovie, Baša mieni, osud mení a tak sa ozývam teraz, radšej neskoro ako nikdy (ako povedala moja spolužiačka, ktorá došla v pondelok na test z "inventory management" a zistila, že nemá na počítači nainštalovaný program potrebný na spustenie a keď sa jej učiteľ spýtal na koľkých z jeho predchádzajúcich hodín bola, keďže program sa inštaloval na prvej hodine, odpovedala mu týmto múdrom). Ale dnes je v Dánsku krásny voľný deň, neviem, čo sa oslavuje, ale hlavne, že sa nevstáva. Včera večer som sa náhodne dostala k jednodňovej brigáde, doslova prebojovala, keďže som využila svoju poľskú kamošku a následne som v podstate miesto doslova vyfúkla jednej maďarke (aj taký malý upípanec ako ja sa v Dánsku naučí priebojnosti). Boli sme pomáhať s bufetom na jednom koncerte klasickej hudby (a teraz pozor, ak ma čítajú nejakí dôchodcovia, berte si príklad!) - koncert začínal večer o 8mej a pred začiatkom bol pre návštevníkov pripravený bufet ala švédske stoly - prídeš, naberieš, zješ, zopakuješ. Som si skoro istá, že nikto z cca 800 prítomných ľudí nemal menej ako 92 rokov a aj tak všetci prišli, najedli sa, poklebetili, popili, pokávičkovali a potom veselo vyrazili na koncert. Pevne verím, že aj ja budem v takom veku taká čiperka. Rovnako ako keď som si počas voľných dní privstala a už o 9tej bola v posilovni, trpkou smrťou umierajúc po prvých 13 sekundách na steperi, a nechápavo sledovala krúžok nadšených cca 70tničiek, ktoré si prišli zacvičiť. Posilovňa tu jednoducho ponúka zvýhodnené cvičenie pre seniorov, tak okrem mňa, mojej spolubývajúcej a troch hrubokrkáčov, bolo v posilke aj 14 dôchodcov rôzneho pohlavia a veku. Niektorí síce iba sedeli a kávičkovali, ale väčšina naozaj skúšala nejaké mašinky. To je potom ťažko sa mi vyhovoriť, že nechcem/nemôžem/nevládzem.

Okrem môjho blízkeho stretnutia so stovkami dánskych dôchodcov sa mi v uplynulom týždni podarilo úspešne zdolať test z dánštiny a prekonala som druhý modul zo šiestich (kto má skončený šiesty modul, môže ísť študovať vysokú po dánsky). Mne by zatiaľ stačilo rozumieť predavačkám, ale verím, že aj k tomu sa dostanem. Hygge. Tretí by som chcela stihnúť počas leta kým budem praxovať ak sa mi podarí. To by som však najprv nejakú prax musela mať, však áno a aj preto som sa odmlčala, lebo hľadám, vypisujem a vtieram sa kam sa dá, ale zatiaľ ma nikto nechce. Nie, ani ja tomu nerozumiem. Myslela som, že mne v podobe neplateného otroka nik neodolá, ale opak je pravdou. Tak mi držte palce, nech sa nado mnou nejaká sympatická dánska firmička zľutuje a prichýli ma na leto. 

Ešte som sa zabudla pochváliť, minulý týždeň, od piatku až do nedele som tiež bola pracovať, na veľkej Bo Concept konferencii (kde sa zúčastnili zástupcovia firmy z rôznych krajín), zase s jedlom (tieto brigády majú úžasnú výhodu, konečne sa tam po 2mesiacoch dobre navečeriam a ešte aj zadarmo), cez víkend som mala na starosti iba špinavé taniere a bufet, ale v piatok som sa ani neviem ako stala jednou z čašníčok pre skoro 600 ľudí, keď mala firma Bo Concept svoju veľkú parádnu párty a rozdávala ocenenia. Úspešne sa mi podarilo obliať jedného pána vínom (ale bielym, nuda) a nezhodiť nikomu na hlavu dva horúce ťažké taniere, keď som takto asi 20minút bez prestávky roznášala jedlo. Na záver dňa, keď nebolo už veľa čo robiť a čakala som na polnoc, aby som konečne mohla zdrhnúť a pritom pozorovala riaditeľov tancujúcich na stoloch, podarilo sa mi v dave objaviť tím zo slovenskej firmy - neviem, či som bola nadšená viac ja, že som v Dánsku objavila nejakú Slovač alebo oni, že ich v Dánsku obsluhovala Slovenka. :D Ešte posledná info a už končím, dnes som sa tak rozpísala, až sa bojím, že to nikto nedočíta - ako som sa zakecala s jedným Slovákom z tohto tímu, zistila som, že som objavila najväčšieho šťastlivca pod slnkom. Na otázku ako dlho robí vo firme mi odpovedal, že 3 dni a pred 5timi bol na pohovore. A potom sme spoločnými silami vypočítali, že v podstate dlhšie cestoval do Dánska na túto veľkú konferenciu a párty ako si odrobil. To je, čo? :D

Fotky mám ešte z domu, večná výhoda mať za najlepšiu kamarátku fotografku, to vás cvakne keď prídete na návštevu kým čakáte, kým zovrie voda na kávu! :D A bonusová rozfúkaná sukňa na FB ako darček.

Krásny víkend !

skirt secondhand shop | T-shirt ammyla (here or here) | shoes stolen from mum | clutch Accessorize | necklace gift | bracelets random + Accessorize + Lefties

Foto: Lucka (here + here)

Olá Barselona !

V stredu som chaoticky behala z banky (dajte mi eurá!) do obchodu (tri sendviče mi na cestu budú stačiť?) odtiaľ do práčovne (šup-šup oprať všetky tieločká a šatočky) a do našej tajomnej miestnosti (kam ste dali žehličku?!), aby som vo štvrtok ráno o šiestej nasadla na autobus, ktorý ma odviezol na letisko do Hamburgu, presadla na lietadlo a vystúpila v čarokrásnej Barcelone (chyba lávky, Barcelona sa rozhodla privítať študentov z Dánska starým známym počasím, takže som vystúpila do dažďa a vetra). Nič sa nedeje, na prvý skromný shopping (ahoj Zara, dva mesiace sme sa nevideli!) a tapas (malé mňam mňamky, ktorých si naobjednávate a baštíte, my sme si dve objednali patatas bravas, čo sú štiplavé zemiačky, sépiové krúžky, zeleninové krokety, miestnu šunéčku a ešte pár drobností. Sú na malých tanieroch a láskavo si ich rozdelíte so spoluhladošom) to stačilo. Od piatku ale krásne slnečno a keďže ja som minulý týždeň v dánskych piatich stupňoch vyrazila s holými nohami v balerínach, odhalené nohy a odhodené svetre sú tu pre mňa nutnosť. Barcelona bola na mojom zozname top miest, ktoré chcem navštíviť a po prvých pár dňoch sa úspešne radí do mojej top 5 najzamilovanejších miest (ale San Francisco a Kodaň zatiaľ nepredbehla). Zavial nás sem study trip, doteraz sme zväčša turistikovali, obiehali Zaru a jedli (ja a moja spriaznená duša, takto vyzerá zábava podľa dvoch dôchodkýň, naše mladšie ročníky sa radšej do rána opíjajú, čo, priznám sa, je pomerne nepraktické, keďže si nás izbu delí šesť. Ale čo už, ja som stará harpia, nedám si pokaziť deň pripitou 19tkou ktorá sa mi ráno o 5tej vkráda okolo postele. Zlosť radšej zajedám :D Od dnešného dňa obiehame spoločnosti a firmy, kde máme dohodnuté stretnutia a dozvedáme sa zaujímavosti od tých najpovolanejších. Prinesiem vám čoskoro bližšie info (najneskôr v sobotu keď budem 7 hodín krepčiť na letisku a túžobne vetriť môj let domov), zatiaľ pár fotiek. Keby ste veľmi túžili po mojich infoškách, ozývam sa na instagrame a fejsbúku.

Všetkým krásny týždeň! 

Ako Baša na Erasmus pôjde (+ ako Baša teraz vyzerá)

Keď sa mi vás doteraz nepodarilo presvedčiť, že som dostatočne šialená (o čom pochybujem), dovoľte mi oznámiť vám najnovšiu a najaktuálnejšiu novinku môjho života. Pár postov dozadu som spomínala, že som sa prihlásila na Erasmus, výmenný semester na zahraničnej univerzite. Úspešne som zvládla papierovačky ala vyšperkovaný životopis, srdcervúci motivačný list (na ktorý som, ale náhodou, bola veľmi hrdá, lebo som ho napísala tak úprimne a od srdca, že sa nedalo povedať mi nie) a vyplnenie prihlášky, týždeň tŕpla, lebo celý svet okrem mňa (a mojej spolubývajúcej, my sme skrátka ako jedna) dostal pozvánku na interview s našou koordinátorkou na erasmus a ja stále nič. Pozvánka nakoniec prišla, interview sa odohralo v hodine dvanástej a ja som doma týždeň tŕpla, ako to dopadne, keďže od tohto rozhodnutia závisí celý môj najbližší život (možno nie život, ale polrok určite): napríklad ubytovanie - hľadať nový byt či nie, kam sa budem sťahovať a kam dám všetky saky paky ak pôjdem a môžem si k niekomu odložiť panvice? moja stáž - kedy ju musím stihnúť, ostanem tu alebo pôjdem do exotickejších zahraničných kruhov a môžem ju už začať hľadať? môj voľný čas - ak pôjdem na erasmus, musím stáž stihnúť predtým ale kedy budem mať dovolenku? moja garderóba - najpodstatnejšia otázka, lebo KDE STRÁVIM TÚTO ZIMU?

Na Erasmus som si mohla vypísať 5 možností - keďže purchasing management nevyhráva prvé miesta v rebríčkoch popularity, možnosti, kde stráviť zimný semester boli značne obmedzené a horko-ťažko som zaplnila tri možnosti (nie ako dizajnéri, ktorí môžu ísť do celého sveta a ešte ďalej, my purchaseri holt tie miesta nemáme a keď aj máme, musíme sa o ne surovo pobiť). A čo som si to teda zvolila? Na prvé miesto som si dala univerzitu v Istanbule, Turecku, druhé zaplnila univerzita v Manchester-i v Británii a na treťom bolo Enschede, Holandsko. Úprimne povedané, to tretie miesto som si dala len preto, aby moja prihláška nevyzerala tak prázdno. Vypočula som si síce mnohokrát, že škola je úžasná a má skvelý program pre nás purchaserov, ale úprimne, každý jeden môj holandský spolužiak mi túto krajinu tak znechucuje, že sa akosi vytratila zo zoznamu destinácií, ktoré si prajem navštíviť. Takže Holandsko do počtu. Manchester mal voľné dve miesta pre 4 špecializácie, čo znamenalo, že sa tam v podstate hlásil každý a spolu s Barcelonou to bola asi najželanejšia destinácia. Mne to však bolo fuk, lebo som od začiatku mala jasný cieľ - ja beriem buď Turecko alebo nič. (Áno, toto je ten moment, keď si poviete, že tak šialená až byť nemôže. Môžem.) Vypočula som si všetko - program je skôr o businesse a nie veľmi o našej ekonómii, logistike a purchasingu, škola je veľmi nezorganizovaná a prebohahlavneveďjetoturecko! Mne je všetko jedno. Okrem vidiny polročnej dovolenky (*ehmehm*) mi to príde ako najlepšia šanca pre moje budúce zamestnanie, pretože každý vie, že škola nie je len o tom, aby nám dostala niečo do hlavy, ale najmä aby nám dala niečo do života. A keďže mi purchaseri sa v zamestnaní pohybujeme v týchto exotických destináciách, je o ideálny začiatok.

Interview som absolvovala a potom týždeň tŕpla, lebo celkový počet kandidátov hlásiacich sa na Erasmus bol okolo 60, voľných miest 20 až 25, čo znamenalo nielen, že ľudia nedostanú svoje vyvolené možnosti, ale že niektorí nedostanú vôbec nič. A na Turecko sa kandidátov hlásilo 7. 

No nič, dosť bolo obkecov, s radosťou vám oznamujem, že niekedy cca v októbri sa vám budem pre zmenu hlásiť z Istanbulu a jeden semester zažívať rôzne veselosti práve tam ! :)

PS. bonusová foto ak by ste mali pochybnosti ako momentálne vyzerám. Minulú sobotu som sa zafarbila na magický blond a teraz majú moje vlasy iný odtieň vždy podľa aktuálnej nálady :))

Mňamózna mrkvová polievka

Neviem ako doma, ale u nás sa počasie pokazilo. Asi tak dva dni po tom, ako sme si s mojou spolubývajúcou spokojne vykračovali, ja balerínky, ona sveter bez bundy a konštatovali, že to dánske počasie vôbec nie je také zlé, ako všetci vravia a že aj tá zima bola v pohode a že haha, pozri na tamtú tetu čo má šál. Karma, osud, vesmír a všetci škodoradostníci tohto sveta sa spojili a keď sme v piatok večer kráčali domov z párty, zoslali na nás doslova víchricu, v ktorej som síce kráčala, ale vôbec som sa nehýbala. Ešte že som poriadna kvetinka, mať tak o 20 kíl menej tak stále lietam niekde nad Štokholmom. Inak zo školskej párty sme veľmi potupne odišli už po polnoci, pretože sme múdre dospelé ženy a zhodnotili sme, že keď už nie je zábava, nebudeme ani my, čo niektoré naše spolupártyovníčky nechápali a ostali. Čo sme zase nechápali my, lebo celý čas, čo sme tam boli, sme boli jediné dve, ktoré tancovali. O dušu spasenú. Aj keď je pravda, že jedna slečna sa od nás nenápadne odpojila, keď videla náš odviazaný tanečný štýl, takže je možné, že všetky naše kamošky tancovali, ale na opačnom konci miestnosti, aby nás nedajbože niekto s nimi nespájal. :D Čo my sme využili akurát k tomu, aby sme ohovorili mladé ročníky, ktoré sa vôbec nevedia baviť a že to už nie je ako za našich čias a spokojne o polnoci odišli domov. 

Minulý týždeň som konečne dokončila nešťastný projekt, ktorého som sa s nadšením zbavila a mohla tak včera naštartovať môj nový voliteľný predmet. Zvolila som si "Writing for Fashion websites", čiže niečo ako písanie online článkov o móde. A celkom som sa nevedela dočkať, keďže, ako ste si už možno všimli, veľmi rada píšem a vždy som si myslela, že sa tým raz budem živiť. No a nakoniec, ak všetko dobre dopadne, sa budem živiť číslami. Ale jeden nikdy nevie, tak dúfam, že sa mi ešte raz podarí napísať nejaký trhák, zatiaľ musia stačiť moje dánske zážitky. :)) Tento voliteľný predmet mám dva týždne a potom hurá, study trip v Barcelone, čo je vlastne tiež voliteľný predmet. A potom hurá späť k ekonómii.. Ehm. No nič. Voliteľné predmety sme si vyberali povinne dva, vypísať sme ale museli 6 možností podľa poradia, ako veľmi predmety chceme. Ja som dostala svoje prvé dve možnosti, z čoho sa veľmi teším, lebo sú ľudia, ktorý dostali prd makový a skončili niekde, kde bolo voľné miesto…

Áno, a teraz mostík, po drobnom príspevku o mojom aktuálnom živote, späť k úbohej zmienke o počasí z vršku príspevku, samozrejme, ako všetko na svete a v Bashalande, má to svoje opodstatnenie, keďže zima a chlad ma dohnali k tvorbe tejto mňam mňam polévčiky ideálnej na chladnejšie dni. Tak ak máte doma zimu alebo zbytočné pol kilo mrkvy, smelo do toho!

Hľadala som medzi viacerými receptami, nakoniec som sa inšpirovala týmto.

Potrebujeme:

• 500 g mrkvy
• 2 menšie zemiaky
• 1 cibuľa
• olivový olej
• trocha pomarančové džúsu
• 1 l vývaru
• 1 lyžička mletého koriandru

Postup:

Cibuľu si nakrájajte na menšie kúsky a opečte na olivovom oleji. Pridajte 1 lyžičku koriandru, zemiaky pokrájané na kocky a pokrájanú mrkvu a chvíľu spolu opekajte. Vlejte vývar, ak máte použite šťavu z pomaranča, ja som mala len pomarančový džús, tak som kvapla, premiešajte a všetko spolu varte cca 20 minút. Keď je polievka hotová, všetko spolu rozmixujte. Ja som si ju ozdobila kúskami kokosu (aj keď je bez kokosového mlieka, s kokosovými lupienkami bola mňamózna).

Dobrú chuť!

O smrtiacom syre

Dnes to nebude o ničom inom, len o tom, ako sa mám. Včera naobed som doletela do Dánska. Neviem či si pamätáte, ako som vám spomínala, že som do 14teho decembra musela zbaliť svoje dve švestky (v preklade asi 78 kusov krabíc, kufrov, tašiek, igelietiek, vedier, vešiakov rôznych tvarov a veľkostí) a nájsť byt, aby som v januári nebola bezdomovec. Ako hovorí staré príslovie, Baša mieni, vesmír mení a tak som teda tie dve švestky zbalila, poctivo ich rozdelila do dvoch izieb v dvoch bytoch mojich kamarátiek, čím som sa postarala o to, že jediný spôsob, ako sa môžu pohybovať po miestnosti, je lietať a spokojne odišla domov. Včera, v piatok, na obed som letela naspäť do Dánska. Úprimne sa priznám, ešte vo štvrtok som si trhala vlasy a prvý krát po piatich týždňoch podľahla návalom paniky, pretože som si uvedomila, že o 24 hodín sa ocitnem v cudzom štáte s dvoma kuframi s nadváhou a nebudem mať kde hlavu skloniť. Keďže moja karma je čistá ako ľalia a väčšinu dňa som sa snažila zasvätiť intenzívnemu pozitívnemu mysleniu, vesmír ma nenechal v kaši a tak som včera po prílete dorazila na internát, kde som ja a moja spolubývajúca dostala izbičku (predpokladám, že sme tu na čierno, tak to nikomu nehovorte). Izbička má, odhadom, asi 1,9 x 2,5 metra a len jednu posteľ, ale stále je to lepšie ako ulica. Posilnené vedomím, že máme kde prespať, sme sa vybrali do obchodu nakúpiť pár jednoduchých potravín. Ja som stavila na dve kilá pomarančov, litrový jogurt, knäckebrot, syr. Na čom by nebolo nič zvláštne. Keby som neprišla na izbu a hladná, nerozbalila syr a nechystala sa na prípravu najmňamóznejšieho knäckebrotu. Ale len do chvíle, kým som syr nerozbalila. A zistila, že som musela kúpiť ten najsmradlavejší syr v celom Dánsku (skutočne, čakali by ste od neškodného plátkového vákuoovo baleného syra vôňu stuchnutých ponožiek?!). Samozrejme ho bolo hneď cítiť v celej miniatúrnej izbe (podľa mňa v celom Dánsku). A nebolo úniku. Na chodbe je malá chladnička, kam som syr ukryť nemohla, lebo by som tým vyhubila všetkých ubytovaných (a aj korbáčiky, ktoré som si tam schovala). Rozmýšľala som nad tým, že ho pôjdem von vyhodiť, ale to by som musela prejsť cez kuchyňu, kde bola práve v plnom prúde veľmi hlučná párty cudzích ľudí a na to som sa príliš hanbila. Urobila som teda jedinú vec čo mi napadla, ošúpala som pomaranč a šupkami balíček obložila a položila ho na najvzdialenejšie miesto od postele. Zatiaľ žijeme.

Ak budete mať čas, budem vďačná ak mi pošlete jednu pozitívnu myšlienku, aby som si byt čo najskôr našla. Nie, že by mi tu nebolo dobre, ale keďže som túto situáciu nečakala, musela som dnes vyraziť do H&M aby som mala čisté ponožky. :D

Tak mi držte palce a majte sa zatiaľ krásne ! ;)

Fotky s príspevkom, samozrejme, vôbec nesúvisia. Sú z jednej bratislavskej kaviarničky, kde som ešte nebola a chcela ísť. Bola som, videla som a môžem ísť ďalej. Najlepšie miesta v Bratislave aj tak pozná Katka a vždy keď som doma, vytiahne ma niekam, kde to nepoznám a som miestom nadšená. Každému odporúčam vyraziť si s ňou! :D

Foto: Lucka (tu + tu)

Brand ID alebo ako vyzerajú šaty pre L'Occitane

Ak sem občas zavítate a čo-to si prečítate viete, že moja škola sa viac ako na poučky a teórie sústredí na prax. Väčšinou nás hodia do studenej vody a nútia nás prežiť. Čo v preklade znamená, že nejaké náznaky zadania sa aj dozvieme, ale poradiť so všetkými si musíme sami. Inak to nebolo ani s našim posledným projektom, Brand ID, ktorý sa vo všeobecnom hlasovaní všetkých študentov umiestnil na prvom mieste ako najlepší projekt. Ale náročný. O čo ide som ako-tak načrtla už TU. 

Dvadsaťosem tímov si malo zvoliť ľubovoľnú značku (ktorá nemá nič spoločné s módou), preštudovať ju odhora nadol, navrhnúť a ušiť šaty, ktoré zodpovedajú filozofii a imidžu značky, vytvoriť si stánok ako na veľtrh a okrem toho napísať rozsiahlu seminárnu prácu (nazvime to report) o všetkom (ale o čom, to nikto nevie a nikto nepovie, to si musíte zistiť).

Našim výberom bola francúzska kozmetická značka L'Occitane, ktorá ponúka kozmetické výrobky z prírodných zložiek za vyššie a luxusnejšie ceny - to bola v skratke naša hlavná inšpirácia pri šatách a kombinácii materiálov. Základ tvorí kombinácia bavlny a ľanu, ktorá symbolizuje to prírodné tejto značky, doplenené o tylovú sukničku, lupene, ktoré sú tvarom aj farbou inšpirované levanduľou, symbolom tejto značky. Pri šatách nastala len jedna maličká tvorivá kríza, keď sme večer o 7mej asi po desiatich hodinách práce zistili, že máme málo tylu, že viac látky kúpiť nestihneme a že lupene na sukni nebudú až po zem tak, ako mali byť. Keď nastane kríza a váš dizajnér sa hodí o stôl s tým, že nevie, čo má robiť a asi sa rozplače a tri nešťastné ženy pozerajú jedna na druhú a krčia plecami a jediné, čo vedia je, že treba zachrániť situáciu, lebo keď sa zrúti dizajnér, zrúti sa aj projekt. Vtedy treba vytiahnuť všetky dopingové pomôcky ako keksíky, čokolády, cigarety a 5 minút oddychu a nalákať na ne dizajnéra. Ktorý potom dostane nápad a vy môžete voľne dýchať. Ale bola to dráma.

Náš stánok je inšpirovaný domčekmi z Provence a opäť prírodou, aby korešpondoval s L'Occitane, preto kamenná stena, drevené okenice a živé kvety nemohli chýbať. Okrem toho nám tam počas prezentácie voňala levanduľa, jednoducho všetko ako má byť. A aby som nás dokonale vychválila, k dispozíici sme dostali len drevenú dosku, ktorá tvorila zadnú stenu a pódium. Všetky úpravy, ktoré vidíte (vyrezané okno, vyrobené, navŕtané, ceduľa s nápisom…) sme vyrobili sami vlastnoručne.

Dostali sme zatiaľ najvyššiu známky, čo je na dánskej 7-stupňovej škále 12. Áno. Ja viem. Ale znie to dobre. Ešte sa budú hodnotiť šaty zblízka a seminárka k tomu, ale koho by to dva týždne pred Vianocami zaujímalo? Aha. Týždeň. Dlho som nekontrolovala dátum.

A takto nejak to na prezentácii vyzeralo:

posledné čechranie lupeňov pred príchodom profesorov

náš multi-kulti dream team

A, samozrejme, tu sú stánky ostatných našich spolužiakov. Musím pochváliť, všetky boli úžasné. Veľa študentov (rovnako ako môj spolužiak) šili kus odevu prvýkrát v živote. A mnohí prvýkrát vŕtali. Celkom dobré, čo poviete?

Ktoré sa vám páčia najviac?

A takto to vyzerá, keď stres vrcholí, blíži sa termín a nikto nič nestíha!