Čučoriedkový mňamóz - blueberry cobbler

Pomaly ale isto končím na praxi. A chystám sa na ďalšie životné púte (krásne poetická som). Moje dni najnovšie napĺňajú aktivity spojené s blízkou budúcnosťou - odchod z Dánska a príchod do Turecka (však LEBO). Čo v praxi vyzerá asi tak, že sa svoj (miniatúrny) šatník a život snažím napratať do jedného kufra, ktorý sa nedá zatvoriť ani keď si naňho sadnem (a však povedzme si úprimne, ja nie som nijaká ľahká váha), plačem, dupem nožičkami, sadám, tlačím zadkom, ťahám zipsy, nadávam, zaprisahávam sa, že si už v živote nikdy nič nekúpim (a ani nie 3 hodiny na to prichádzam domov s novými topánkami), na kôpku vyradeného oblečenia, ktoré naozaj už nie je v nositeľnom stave s ťažkým srdcom prikladám štvrté tričko (ale už by stačilo!), bojujem, zápasím, ale kufor nakoniec víťazoslávne zatváram. Čo na tom, že má asi tristodvadsaťšesť kíl a nedá sa ním pohnúť ani keď ho človek ťahá na kolieskach (nedajbože zdvihnúť ho - nemožné). Ďalším bodom programu je výlet po úradoch, kde s ťažkým srdcom idem odhlásiť svoj odchod z Dánska (nemala som to v pláne, ale v Dánsku majú takú skvelú vec, ktorá sa volá licencia na médiá, čo je asi niečo ako u nás koncesionárske poplatky a musí to platiť každý - moje výhovorky dánskemu zamestancovi, ktorý ma vymákol doma o šiestej podvečer (z čoho som odpadla, pretože v Dánsku nikto predsa nepracuje viac ako do druhej nie?!) o tom, ako sa ma to netýka, lebo nemám televíziu ani rádio nezabrali. Musím to platiť, aj keď mám internet. Ale veď ja si internet už platím. No ale slečna, to je niečo iné, licenciu musíte platiť, keď máte počítač či mobil, s ktorým je možné na internet sa pripojiť. Tam už som fakt nemohla klamať a tak mi začali chodiť účty. Každý mesiac vyhadzujem do vzduchu 30 eur (!!) za licenciu (a to nehovorím o tom, že platím internet aj telefón). Jediný spôsob ako sa tomu vyhnúť, je utiecť do Turecka. Teda priznať sa Dánom, že odchádzam. Čo je tiež trochu risk, lebo nikto v podstate nevie, čo tu ako funguje, takže ma milá teta ubezpečila, že dostať opäť povolenie na pobyt snáď po mojom návrate nebude problém. Snáď?! Milá teta, to by si mi neurobila. Ďalšie boje sa týkajú Turecka. Po náročných týždňoch čakania mi turecká univerzita víťazoslávne koncom júla oznámila, že už vedia, kedy začína zimný semester (fakt, to ani nežartujem. začiatok júla to boli z ich strany iba tipovačky) a ja som si víťazoslávne kúpila letenku. Nastal ďalší boj, zvaný ochotná turecká ambasáda na Slovensku (keďže sa nechcem dostať do tureckého väzenia päť minút po prílete, veľmi ich tu ohovárať nebudem. Aj keď neviem, či sa tam nedostanem tak či tak s ich úžasnou ochotou a pomocou a schopnosťou odpovedať na moje otázky. Nie. Nič sa neboj Baša. Zažeň chmúrne myšlienky. Tfuiiii.) A story zvaná byt (kto číta tento blog pravidelne vie, že takých, čo menili ubytovanie tak často ako ja od augusta minulého roku veľa nie je). Však buď Slovenka v Dánsku hľadajúca byt v Istanbule. Tak ti treba Baša, to máš za tie svoje šialené nápady. 

Po tomto skromnom a krátkom úvode do môjho života si dajme koláč. (s nejakými premosteniami z témy na tému sa nekašlem, ako môžete vidieť) Je skvelý, je jednoduchý, je sladký a pre mňa veľmi nečakane chutiaci. Oh a to najdôležitejšie - je plný čučoriedok!! Dobrú chuť ;)

Recept som našla TU.

Potrebujeme:

• 1/2 kg čučoriedok
• 1 hrnček múky
• 1/2 hrnčeka cukru (môže byť aj menej, ja som dala tak a bolo doooosť sladké, podľa toho ako ľúbite :)
• 2 ČL prášku do pečiva
• štipka soli
• 1 hrnček mlieka
• 3 PL masla

Postup:

Rúru predohrejte na 180°C. V mise spolu zmiešajte múku, cukor, prášok do pečiva a soľ, primiešajte mlieko a miešajte, kým nevznikne cesto. Roztopte maslo a vlejte ho do formy (v originálnom recepte použili nádobu vhodnú do rúry aj mikrovlnej rúry, dali do nej maslo a roztopili ho v mikrovlnke), vlejte cesto a na vrch rovnomerne nasypte či poukladajte čučoriedky. Fešandy vám počas pečenia skĺznu na dno koláča (len trpezlivosť, priatelia pečiari). Pečte koláčik cca 45-60 minút, ja som môj piekla asi 50. Dobrú chuť!