Približne každych 14 dní v priebehu dvoch týždňov sa mi zamarí, že mi napučal zadok, rozkysli sa stehná, túto pneumatiku som predtým na mojom preslávenom sikspeku určite nemala a neboli tie moje ruky predtým štíhlejšie? Potom si poviem, že kakal to pes, dám si langoš s buchtou potretý džemom, zapijem to pivom a uteším sa, že však nemôžem byť aj krásna aj inteligentná a AJ štíhla…
No dobre, až také drastické to so mnou väčšinou nie je a kým sa stále zapnem do jedných nohavíc, dostávam tieto stavy (v plnom počte ako sú popísané) len ako darček k PMS. Ja si tak rada pofrflem a popritom sa rada venujem iným záľubám - dobre sa najem, ideálne tak 5x za hodinu, trošku si polehním a ráno si privstanem o 20 minút, lebo to znamená, že ma môj chlap odvezie na vlak a nemusím na stanicu šlapať tých 1200 metrov. Fitko mám od domu 5 minút, vo februári tam mali akciu na zlacnené členské. Odolávala som. Statočne. Nič to, že celý môj malý okruh známych, ktoré mám v mestečku, kde teraz žijem, do toho fitka chodia. Že môj chlap tam chodí trikrát týždenne. Že je zima a tak fakt veľa jem. Že už chodím stále autobusmi a nešlapem do školy 3 kilometre ako pred rokom. Nič. Všetko som ignorovala. Až kým som 27ho februára nenabehla do fitka, že teda aj ja chcem akciu. Akcia skončila dva týždne vzad, zaplatila som plnú cenu ale aspoň som dostala športovú tašku s logom fitness centra (ktorú do fitka zásadne nenosím, ale plánujem ju plniť na cesty vlakmi a lietadlami, aby všetci náhodne okoloidúci mohli obdivovať moju pevnú vôľu a skúmať moje telo, či je taška moja oprávnene alebo či som ju na blšáku kúpila od Zory Czoborovej). A tak som začala chodiť cvičiť. Najprv akože na mašiny. Odšlapala som si na steperi 3 minúty, prežila klinickú smrť, spravila na inej mašine jedenapolbrušákaabysanepovedalo a odpotila sa domov hrdo skúmať ako sa mi celulitída odparuje z nôh. Potom mi jedna kamoška napísala, aby som s ňou išla na hodinu s cvičiteľkou. Netušila som do čoho idem, nervózna som bola ako pred skúškou. Hodinu som si poctivo odcvičila netušiac čo robím, keďže cvičiteľka rozkazovala po dánsky, ale vďaka pozorovaciemu talentu som všetko zvládla. Bez psychickej ujmy. Tak som šla na ďalšiu hodinu. Opäť som prežila. Tento sled udalostí ma inšpiroval k tomu, aby som kamoške kývla v pondelok na hodinu zvanú H.I.T. Ja, telocvičný analfabet, hľadajúci za názvom maximálne tak oldies disco, som nevedela, do čoho idem. Zistila som, že H.I.T. sa dá aj pogúgliť, ale pfffff… Moje sebavedomie a predstavy, ako brilantne zvládnem ďalšiu hodinu boli navyše posilnené cvičiteľkou, ktorá vyzerá ako malý usmiaty Ferrero Rocher bonbónik. Čo sa nakoniec ukázalo ako nevýhoda, lebo ten trapas, keď cvičiteľka, ktorá má asi o 20 kíl viac ako ja s prehľadom zvláda cviky, pri tom sa usmieva a dáva pokyny… poviem vám, že v pondelok som umrela asi dvadsaťosemkrát. Chcela som si urobiť aj pocvičebnú selfie, že aha čo som prežila, ale celý človek ma bolel tak, že som nevládala zdvihnúť paprčku do selfie uhla… Nohy ma bolia ešte dnes a jediné, čo mi zabráni ukončiť moju sľubnú fitness kariéru, je predplatená permanentka. A sklamanie, že som sa po pondelkovom tréningu nezobudila do bikini body (nič iné som po tej bolesti nečakala)…
Tak mi držte palce, aby moja sľubná cvičebná kariéra naďalej takto úspešne pokračovala. Dnes ešte hippie fotky postaršieho dáta s najlepším úlovkom z domácich zliav - touto kožušinovou vestou kúpenou za odmenu po tom, čo som prežila extrémne bolestivú zubárku!
 |
| pants + sunnies + headband H&M | sweater Colloseum | vest Lindex | bag Nine West | shoes from mum |
FOTO : LUCKA (HERE)
