Asi za tým bude počasie, že aspoň ja na blogu pomaly mäknem (zmienka o počasí musí byť) a odhaľujem tajné informácie o mne a detaily, ktoré nemusia nikoho zaujímať, ale tá radosť, ktorú mám, že sa o ne môžem podeliť (keď ja tak rada rozprávam!)...
A tak som sa rozhodla, že to dnes bude zase jeden malý príspevok, plný pikantných detailov z môjho osobného života - dnes vám predstavím môjho Blackieho. Dôvod na to mám jednoduchý, včera to boli 3 roky čo som s malou dušičkou dotiahla Blackieho domov. Naše začiatky boli ťažké a chvíľu to vyzeralo tak, že so mnou študoval (dodnes som vďačná, že je po mne a každú prednášku prespal) aj pracoval, že keď bolo nutné, strážil mi ho, kto mohol (ďakujem Lucka) ... pes je malý živý tvor a či chcete alebo nie, treba sa mu aspoň trochu prispôsobiť (alebo on vám a preto Blackie zažil aj nejednu párty, kávičku a pár krát bol aj na nákupoch :D
Zoznámili sme sa cez najznámejšiu internetovú zoznamku, Facebook (pre prípad, že by ste pochybovali, že zdieľanie fotiek zvieratiek, ktoré hľadajú domov na FB je zbytočné, my sme príkladom toho, že nie je). Na zoznámenie mi poslal túto svoju fotografiu:
a smutný životný príbeh. Ja, ako správny šialenec, ktorý na psa nemal čas, priestor, povolenie a pomaly ani prostriedky, mal len veľa lásky, som s mojim doprovodom sadla do auta a previezla sa približne 200 km pozrieť sa naňho do jeho dočasného domova (pozn. na malé šteniatka sa človek nechodí iba pozerať - mission impossible), kde malý, vtedy ešte Black Berry pribehol a zo samej radosti, že ma spoznal, vyhrabal mi malú jamu (malo ma to varovať...)
Dodnes verím, že malý Blackie bol zachránený, lebo sme si súdení. Je ako ja - milý, krásny a vtipný. (OK, no) Bojí sa všetkého, čo je väčšie ako on (mačiek aj keď sú menšie), zvuk spreja mu naháňa hrôzu, strašne chrápe, za piškótu by aj mňa vymenil a večer, keď sa vraciam domov, stojí v okne s odhrnutou záclonou a čaká na mňa.
 |
| FOTO: LUCKA |
Samozrejme, že ako každý majiteľ psíka verím, že ten môj je najšikovnejší na svete (presne vidím ten výraz na tvári každého psíčkara! aj ja sa tak tvárim! :D. Nikto tak vkusne a teatrálne nezahrá mŕtvolku, na požiadanie podá pravú či ľavú labku alebo si s vami tlapne - high five - a rád vám na opýtanie zašteká najnovšie klebety. Inak je to miláčik, to, že prišla návšteva zistí, až keď mu to prídete oznámiť k peliešku, keď nie ste doma spí vo vašej posteli a ešte si myslí, aký je nenápadný a že si to nikto nevšimne, psie dobrotky si schováva medzi paničkine ponožky a že je čas na prechádzku zásadne oznamuje v nedeľu ráno o pol 7, keď máte jedinú možnosť za celý týždeň sa konečne vyspať...
 |
| FOTO : LUCKA |
Nechcem riešiť iných ľudí ani radiť nikomu, čo by mal spraviť (sama neviem, čo so sebou :), ale ak by ste niekedy chceli mať psíka a boli o tom naozaj pevne rozhodnutí (ale že naozaj, naozaj), je krásne zobrať si psíka, ktorému už raz niekto domov zobral alebo nedoprial. Títo malí capkoši sú úžasne vďační a šikovní (sama mám tú česť a poznám niekoľkých zachránených útulkáčov a krížencov a sú to skutočné malé osobnosti :)
Neviem, či som mala šťastie alebo sme sa naozaj našli. Môj pes je skutočný komediant. A vždy vie, kedy má nastaviť uško a priľahnúť si, keď potrebujem malú psiu terapiu. Ja som za môjho malého capka vďačná, aj keď strašne chrápe. (nemohla som si odpustiť tento romantický záver, pardón :)
