piatok, 7. novembra 2014

Internshipbagwhitesweater - Študujem a nestresujem (ha)

Včera večer som dopísala moju 30 stranovú prácu o letnej praxi. Deadline na odoslanie bol 6. novembra 23:59. Ešte teraz mám v živej pamäti, ako som svojej školiteľke v prvý augustový týždeň, keď ma prišla do mojej firmy navštíviť, sväto-sväte sľubovala a tvrdila, oči púlila a prikyvovala, ako to ja začnem písať čím skôr, však nech to mám v živej pamäti a božechráň aby som to začala písať v októbri ako niektorí, spiklenecky som žmurkala a po stehne sa plácla a hlavu zaklonila a zachechtla sa.. no a potom som teda 26. októbra otvorila ten word, že však už by sa patrilo (aj to len preto, že mi moja kamarátka vypisovala, ako som čo kde kedy zaradila a či môže byť táto teória a ja som len bola múdra a opisovala, kde sa v mojej /imaginárnej/ práci tá ktorá časť nachádza). Úspešne som napísala 5-stranový úvod, ktorý je úplne ehm užitočný a celá hrdá, vyšťavená a spokojná som to zavrela. V pondelok 3. novembra si vravím, dnes som unavená, však začnem zajtra ráno, dám si budík na pol 6, napíšem 5 strán, osprchujem sa, navarím, povysávam, umyjem schodisko, nakŕmim všetky túlavé istanbulské mačky, ožehlím záclony a prispejem na charitu, trošku sa naučím na ten test čo mám poobede (vieš, ten kde ti trikrát prízvukovali, že bude ťažký), hodinu pôjdem do školy (dnes pravdepodobne hodinu a pol lebo mám test, takže bude zápcha, prevrátený autobus a cez cestu budú ležérne v dvojrade prechádzať prežraté istanbulské mačky), prídem tam, napíšem, poklepem sa po pleci, že pašák si, Baša, pašák, cestou domov zabehnem maratón, polejem lúčne kvety a kúpim si zubnú pastu, dojdem domov, dopíšem a dva dni kľud. No. Keď som teda ráno na druhý deň o desiatej zotrela slinu, niekde medzi starou letenkou, poistením a septembrovým MIAU našla poznámky, celé to prešla, zhodnotila, že len idiot to nenapíše na plný počet bodov za päť minút, veď to je všeobecné vzdelanie a logika a šla do školy. Urobiť zo seba idiota. Cestou domov sme sa zastavili v neďalekom outlete, kde som si takmer kúpila skvelú tigrovanú vestu (verili by ste, odkedy som v Istanbule kúpila som si odevné kúsky iba dva), našťastie som si ale pri pokladni spomenula, že mám v peňaženke poslednú hotovosť, 100 lír, čo je asi 35 eur, že mi pred týždňom skončila platnosť platobnej karty a nová čaká na pobočke v Bratislave, poslala vestu kade ľahšie a došla domov. Dovolím si tvrdiť, že utorková návšteva outletu bol môj posledný kontakt so svetom vonku, kým som dnes ráno nevystrčila päty z domu aby som šla do školy napísať ďalší test. Dajme tomu, že som jednu noc šla spať o ráno o piatej. Že som nadávala (sebe aj ostatným, podľa toho kto sa mi ozval v nesprávnu chvíľu). Hlavu si búchala, hľadala všemožné teórie, stratégie, metódy nákupné, marketingové, internetové, nadrozmerné, našla som všetko o mojej firme, osviežila som svoje excelentné schopnosti fotošopovať. A keď bolo najhoršie, pustila som si Hečkovcov a Taliansky muzikál (prosím vás, nepýtajte sa, nie som na to hrdá, bola som unavená! Zúfalá! Chcela som vedieť, že aj horšie veci sa dejú!! Nesúďte ma.). Včera večer som odoslala toto fantastické pulitzerovské megadielo, dojedla dvojdňovú pizzu, umyla si hlavu a sľúbila si, že už nikdy nič na poslednú chvíľu. Preto som si poznámky na dnešný test čítala ráno v autobuse…

Dúfam, že vám môj študentský zážitok bude slúžiť ako odstrašujúci príklad. Pre ľudí ako ja, čo si myslia, že sa to zlepší vekom - nezlepší! Ja už študujem 20 rokov a stále neviem ako na to!

Fotky sú staršie, ale zdali sa mi symbolické, keďže taška, ktorú mám na sebe, je práve z mojej firmy kde som v lete praxovala. Topánky som si kúpila, keď som v lete hľadala šaty na svadbu. Sveter som si kúpila, keď som na jeseň hľadala top na svadbu. Nohavice som si kúpila, keď som hľadala záchod v Barcelone.

PS. idiot nakoniec nie som, dnes som bola pozrieť výsledky, nemala som síce plný počet, ale najvyšší dosiahnutý počet bodov spomedzi všetkých, ktorý okrem mňa mali len traja ľudia. Uznajte, že to je také krásne, že sa vám musím pochváliť, lebo ja som v podstate génius.





jeans Lefties | sweater Colloseum | shoes Bianco | bag Carmakoma | glasses Firmoo.com
Foto: Lucka (TU + TU)

streda, 15. októbra 2014

Welcome to Istanbul - mosque introduction

Takmer mesiac môjho malého dobrodružného života som už v Istanbule. A ešte chvíľu budem. Istanbul je nádherné mesto, ak vám to niekto bude tvrdiť, ja to potvrdzujem, je to tak  a mne predsa veriť môžete (isté pochybnosti som síce mala prvý večer, keď som dorazila, vonku bola búrka, tma a zápcha a vo mne sa bili pocitu hladu a únavy, vtedy som si hovorila, čo som to urobila?!). Ale potom poskladáte maličkosti ako nočné svetlá mesta, 20 minútová plavba loďou a ocitnete sa na inom kontinente, najchutnejšie granátové jablká všade či 700 miliónov druhov kebapu a baklavy. A Istanbul si skrátka zamilujete. 



Pravdou je, že nájsť niekoho, kto by hovoril po anglicky, je oriešok. A to dokonca aj na škole, na ktorej tu trávim semester (a tak familiárne si ju nazývam Beverly Hills 90210), pretože škola má síce vlastné súkromné podzemné parkovisko, kaviareň na každom poschodí či dokonca pobočku banky (fakt, priamo vedľa študijného) a údajne aj kaderníka (toho som radšej nehľadala), ale nájsť študenta, ktorý by rozumel vašej trojslovnej anglickej otázke prípadne vedel odpovedať, že tie skriptá stoja "two lira" a nie "iki lira", je fakt problém. Hold nie je všetko zlato, čo sa blyští a, bohužiaľ, súkromná vysoká škola s nenormálnymi poplatkami (ktoré sú, našťastie, mne ako výmennému študentovi odpustené) naplnila všetky moje najpohŕdavejšie predsudky. Ale o tom potom. Späť k Istanbulu!

Viete, že ja sa vždy ľúbim rozpisovať, ale keďže viem, že kto má mať nervy všetko to čítať, radšej vám budem dávkovať Istanbul postupne a častejšie. Na začiatok pár fotiek a príhod (lebo však tie sa so mnou ťahajú všade) a faktov o tomto meste, ktoré má niečo medzi 14 a 18 miliónmi obyvateľov (podľa toho, koho sa opýtate, jeden odvážlivec mi uz tvrdil aj 20, fakt to narastá za ten mesiac čo som tu :D ). 





Jeden kamarát sa ma pýtal, čo som vedela o Istanbule a Turecku kým som sem prišla. Tak som odpovedala pravdivo - že poznám kebap, že sa im sem radi vyvážame v lete na dovolenky a že Turci milujú blondínky (na čo mi bolo povedané, že to je pravda, ale oni milujú prirodzené blondínky, takže ja, odfarbená karikatúra môžem byť v kľude - to, samozrejme, nepovedal, on dal bodku za slovom blondínky, ten dodatok som si domyslela sama :D. Ak by ste chceli vedieť, čo viem o Istanbule dnes, je toho trochu viac - napríklad, že k Istanbulu neoddeliteľne patria šialené zápchy. Prvá cesta do školy mi trvala dve hodiny. Potom som však objavila nový spôsob a odkedy chodím autobusom-metrom-autobusom, málokedy presiahnem v doprave 70 minút! :D To bude asi jeden z dôvodov, prečo Turci zásadne nechodia na čas (je to návykové, aj keď kto ma pozná si práve nahlas odkašlal, lebo tento turecký návyk si pestujem už roky). Úplným kráľom príchodov je náš majiteľ bytu, ktorý napríklad sľúbil, že príde v pondelok o piatej a nakoniec došiel v utorok o pol 8. No. Tesne vedľa. 


Ako som písala, chcem vám Istanbul ukázať postupne a dnes by som vám chcela ukázať mešitu. Preferovaným náboženstvom v Istanbule je islam o ktorom som sa už tiež čo to naučila odkedy som prišla. Myslím, že nám sa v spojitosti s islamom viažu skôr strašidelné historky, pravdou však je, že je to časť kultúry tejto krajiny, ktorú treba rešpektovať. Rovnako mi bolo povedané, že nie je moslim ako moslim. Bežne na uliciach stretávam ženy, ktoré majú na hlave šatku ale aj tie, ktoré sú zahalené celé v čiernom a vidíte im iba oči. Myslím, že samotní moslimi majú na to rovnako odlišný názor a podľa toho čo som počula, nikde v koráne sa nepíše, že ženy musia chodiť zahalené celé, dokonca aj zakryté vlasy sú len vecou názoru. Kam ale bez šatky na hlave a zakrytých rúk či nôh (čiže žiadne kraťasy a sukničky) vstúpiť nemôžete, je mešita. Pred vstupom treba zakryť vlasy a vyzuť topánky. Ale poviem vám, návšteva mešity je zážitok (najmä moja prvá návšteva bol skvelý zážitok, keďže som si tam tak stála s vyvrátenou hlavou a vnímala ticho a kľud a nádherný strop, ponorená do celej atmosféry, blahodárny moment na dušu, harmónia, pokoj, kľud mier... keď mi zrazu za chrbtom začal nejaký fešák vysávať… dostala som šialený záchvat smiechu a doteraz si nemôžem pomôcť, stále sa smejem, keď si na to spomeniem). Inak je pri návšteve mešity okrem spomínaných pravidiel dôležité dodržiavať kľud, ticho a rešpektovať čas na modlenie (kedy vám vstup do mešity neumožnia). Zvolávanie na modlitbu sa nesie mestom 5-krát denne - na starosti to má ezan (v kresťanstve kňaz), mestom sa nesie modlitba z mešity, je to niečo medzi modlitbou a hudbou. Modlenie 5-krát denne je jedným z piatich pilerov islamu (medzi ostatné patrí napríklad, že veria v Boha a Mohameda ako jeho proroka alebo aspoň raz za život navštívia Mekku). Pred modlitbou je potrebná očista, preto po krajoch mešity vidíte malé kohútiky a moslimov, ktorí sa tam umývajú. Samotné modlenie je tiež rituál, napríklad každá mešita je postavená tak, aby bola otočená smerom k Mekke, v popredí sa modlia muži, ženy sú vzadu v oddelenom priestore (pretože údajne keby boli pred mužmi, tí by sa nemohli sústrediť a pozerali by na ne / neviem čo je na tom pravdy, ale bolo mi to takto vysvetlené od tureckého moslima. :)








Jednou z mešít v ktorých som bola je Modrá mešita (tur: Sultanahmet), jedna z najznámejších pamiatok Istanbulu. Modrá mešita bola prvá (podľa vzoru Mekky), ktorá mala po stranách šesť minaretov (to sú tie vežičky po stranách odkiaľ sa šíria mestom modlitby). Ešte jedna pikoška ktorú som o tejto mešite počula - v strede kupoly hore nad svetlami sú tri pštrosie vajíčka. Tie sú tu na to, aby odstrašili pavúkov, preto v tejto mešite nenájdete nijaké pavučiny. Dobrá vychytávka, však? A odtiaľto máme, samozrejme, tiež príhodu. Sedeli sme v tejto mešite s Beatou, mojou kamarátkou s ktorou spolu študujeme v Dánsku a spoločne si tu nažívame a rozjímali, keď tu išiel jeden nasrdený moslim z modlitby (modliť sa treba medzi jednotlivými zvolávaniami, takže občas sa stane, že niekoho v tej mešite modliť sa stretnete) a cestou sa pristavil pri nás a strašne vynadal Beate, nech sa zahalí a neukazuje a podobné turecké hromženie (teda to sme tak tipovali podľa výrazu tváre a gestikulácie). Vtipné na tom je, že Beate trčal jeden vlások z ofinky a dva metre od nás sedela ázijská turistka úplne hore bez (teda bez šatky a to netuším, ako sa tam prepašovala alebo či sa odhalila, keďže mňa raz do mešity nepustili ani v roztrhaných rifliach a musela som sa potupne omotať požičanou plachtou…

Tak dnes to bol taký malý istanbulský a náboženský úvod, nabudúce zas o inom! :)

PS. inak väčšinu fotiek som pokradla Beate, ona tiež píše o našich tureckých dobrodružstvách tak môžete zavítať aj k nej sem! :)

pondelok, 29. septembra 2014

Welcome to F&F showroom !

Ak viac-menej pravidelne sledujete môj blog alebo aspoň trochu poznáte moje outfity asi viete, že jednou z najčastejšie sa opakujúcich značiek v mojej skrini je určite F&F. Ak sa ešte nepoznáme, dovolila som si pre vás pripraviť malú prechádzku históriou môjho blogu - tak sa na to spolu pozrime: štítkom F&F sa v mojom šatníku pýšia napriklad retro šaty, jedna či dve maxisukne, kabelka, ktorá mala tú česť ponosiť moju diplomovku, svetríky, sako v ktorom som odštátnicovala, šialené nohavice, šaty, nohavice, sukne, mikiny a v podstate si z F&F pravidelne skladám celé outfity ako tu alebo tu.
Priznávam sa, takmer vždy, keď sa pristavím v F&F, tak si odtiaľ nejaký malý drobný kúsok odnesiem (ako ste mohli vidieť pri našej úvodnej prechádzke..). Po tomto úvode vám asi bude jasné, koľko radosti mi priniesla pozvánka do F&F showroomu. A keďže som so sebou zobrala aj Lucku, môžeme sa spolu pozrieť na to, čo nás túto jeseň čaká a neminie.


Showroom bol nádherný, rovnako ako všetky kúsky okolo a keby mi niekto povedal, že milá Baška, za tvoje celoživotné úspechy, úsilie a dobré skutky sa tento priestor od dnešného dňa stáva tvojim malým súkromným šatníkom, milá Baška by vôbec neprotestovala. Dominovali hlavne kožušinky (akože nie zvieratkovské, aby sme si rozumeli), brokát, satén, krásne pudrové odtiene a kolekcie spodnej bielizne naozaj pre každého - či už spomínam na vtipné vianočné pyžamká a spodné prádlo (a vianočný bonus - tohto roku môžeme v obchodoch nájsť viac vianočných vzorov na svetríkoch, po ktorých sa minulý rok zaprášilo) alebo na edíciu "50 Shades of Grey" inšpirovanú rovnomennou knihou v ktorej si svoje nájdu vyznávačky krásnej čipky aj bielizne, ale každý, kto knihu čítal alebo o nej aspoň počul, vie, že iba pri čipke neostane… Kolekcia je zložená z dámskych a pánskych kúskov a môžete mi veriť, každý z nás si v nej niečo nájde - kočky, túto sezónu budeme proste fešandy! :D




50 Shades of Grey kolekcia
Čo ma tiež zaujalo je trend, ktorý vidíte na figuríne a plagáte na foto na ktorej obchytkávam kolekciu spodného prádla - vrstvenie pozostávajúce z ľahučkej košielky cez ktorú prehodíte sveter, kabát či kimono (tá jemnučká šedá pavučinka prehodená cez kabát na figuríne je kimono, jeden z mojich mnohých favoritov). A mnoho kúskov v showroome takéto vrstvenie a trend podporovalo.





Ďalšia vec, ktorá sa mi páčila a na ktorej sme sa v showroome zhodli, boli rôzne pudrové a nežné farbičky (áno, viete si predstaviť moje nadšenie pri tom množstve ružových odtieňov, Baša bola v nebíčku) a fakt, že jeseň a zima neznamená len čiernu a šedú, ale kľudne si dni môžete spestriť aj veselšími farbami - moji favoriti sú pudrové svetríky a tento nádherný ružový kabát !!!! Ten chcem potrebujem. 







A napríklad tento kabát som nemohla obísť bez vyskúšania, ale ako som videla, nielen ja som neodolala.


Rovnako som si zamilovala krásne sukne, lebo veď prečo by sme zimu mali prežívať iba v rifliach? A našla som aj krásne štóly (aj ružovú!!), mäkučké tak, že ich nebudete chcieť pustiť z ruky.



Pánska kolekcia nie je taká rôznofarebná ako dámska, ale verte mi, extravagantnejší fešáci si tiež prídu na svoje!



V showroome mi bolo krásne a som veľmi vďačná a šťastná, že som si krasotiny mohla popozerať a obchytať na vlastné oči. Myslím, že sa je na čo v tejto zime predsa len tešiť! ;) A na záver ešte moje favoritné kúsky:


utorok, 23. septembra 2014

Killerhighheelsgreypurse

Tak možno si aj tak hovoríte, či tá Baša ešte žije alebo ju medzičasom zožral delfín… Baša žije a zo života sa stále teší a všetkých pozdravuje! Za ten čas, čo sme sa nevideli, sa toho stalo veľa: presunula som sa z Dánska na Slovensko, absolvovala som dve svadby - jednu poľskú a jednu slovenskú, odskočila som si na krátky výlet do Benátok, vylievala vodu z domu keď nás vytopilo a nakoniec som sa snažila splniť nesplniteľný limit zadaný aerolíniami - zbaľ celý svoj život na niekoľko mesiacov do dvoch kufrov o veľkosti 25 a 8 kilogramov. Vopred vás uisťujem, že tento krásny životný cieľ je nesplniteľný a ja som po úmornom boji a vyhodení niekoľkých obľúbených svetríkov, kabelky, knižky a topánok úspešne skončila na váhe 27 a 10 kilogramov - a teraz budem aj tak chodiť nahá… Ak už v tom máte statky zmätky ako celá moja rodina a kamaráti, tak si dovolím osviežiť informácie a statočne hlásim, že som sa vybrala za jedným zo svojich šialených nápadov - na Erasmus, čiže na jeden výmenný vysokoškolský semester, do Istanbulu. Áno. Šibe mi. Tak ale niekomu musí.
Samozrejme, nebojte sa, nesklamem, a už teraz mám pripravené zábavné príhody o hádzaní sa pod minibus na 5-prúdovej ceste, mojej fantastickej turečtine, ktorou som si už stihla spraviť hanbu, o škole ala Beverly Hills 90210, ale aj o tom, že stačilo len pár dní, aby som pochopila, prečo sa o Istanbule vraví ako o jednom z najkrajších miest na svete (a to, že počet obyvateľov v jednom tureckom meste je rovnaký ako má celé Česko-Slovensko dokopy, je len taká perlička).
Najprv vám ukážem jeden z mojich outfitov ešte z Bratislavy - najviac zamilované sú topánky, ktorými som sa už chválila všade, na fejsbúkoch aj instagramoch - neviem, či sa mi viac páči tá neprehliadnuteľná ružová, fakt, že mám s nimi tri a pol metra alebo to, že som ich kúpila so zľavou 300 eur!
A mám pre vás ešte jedno prekvapenie - najbližšie sa pochválim, kam som v tomto outfite dochodúľovala (a máte sa na čo tešiť, minimálne ja sa na ten príspevok teším). ;)







jeans Lefties | shirt F&F | sweater ZARA | shoes Flavio Castellani | purse Moss Copenhagen | earrings Forever 21

Foto: LUCKA (TU a TU)

PS. bola som aj v novej kaviarni TUTO v Starej tržnici a dala som si božský čokoládovo-cukinový koláčik ! Odporúčam pri najbližšej návšteve týchto miest!


piatok, 22. augusta 2014

Čučoriedkový mňamóz - blueberry cobbler

Pomaly ale isto končím na praxi. A chystám sa na ďalšie životné púte (krásne poetická som). Moje dni najnovšie napĺňajú aktivity spojené s blízkou budúcnosťou - odchod z Dánska a príchod do Turecka (však LEBO). Čo v praxi vyzerá asi tak, že sa svoj (miniatúrny) šatník a život snažím napratať do jedného kufra, ktorý sa nedá zatvoriť ani keď si naňho sadnem (a však povedzme si úprimne, ja nie som nijaká ľahká váha), plačem, dupem nožičkami, sadám, tlačím zadkom, ťahám zipsy, nadávam, zaprisahávam sa, že si už v živote nikdy nič nekúpim (a ani nie 3 hodiny na to prichádzam domov s novými topánkami), na kôpku vyradeného oblečenia, ktoré naozaj už nie je v nositeľnom stave s ťažkým srdcom prikladám štvrté tričko (ale už by stačilo!), bojujem, zápasím, ale kufor nakoniec víťazoslávne zatváram. Čo na tom, že má asi tristodvadsaťšesť kíl a nedá sa ním pohnúť ani keď ho človek ťahá na kolieskach (nedajbože zdvihnúť ho - nemožné). Ďalším bodom programu je výlet po úradoch, kde s ťažkým srdcom idem odhlásiť svoj odchod z Dánska (nemala som to v pláne, ale v Dánsku majú takú skvelú vec, ktorá sa volá licencia na médiá, čo je asi niečo ako u nás koncesionárske poplatky a musí to platiť každý - moje výhovorky dánskemu zamestancovi, ktorý ma vymákol doma o šiestej podvečer (z čoho som odpadla, pretože v Dánsku nikto predsa nepracuje viac ako do druhej nie?!) o tom, ako sa ma to netýka, lebo nemám televíziu ani rádio nezabrali. Musím to platiť, aj keď mám internet. Ale veď ja si internet už platím. No ale slečna, to je niečo iné, licenciu musíte platiť, keď máte počítač či mobil, s ktorým je možné na internet sa pripojiť. Tam už som fakt nemohla klamať a tak mi začali chodiť účty. Každý mesiac vyhadzujem do vzduchu 30 eur (!!) za licenciu (a to nehovorím o tom, že platím internet aj telefón). Jediný spôsob ako sa tomu vyhnúť, je utiecť do Turecka. Teda priznať sa Dánom, že odchádzam. Čo je tiež trochu risk, lebo nikto v podstate nevie, čo tu ako funguje, takže ma milá teta ubezpečila, že dostať opäť povolenie na pobyt snáď po mojom návrate nebude problém. Snáď?! Milá teta, to by si mi neurobila. Ďalšie boje sa týkajú Turecka. Po náročných týždňoch čakania mi turecká univerzita víťazoslávne koncom júla oznámila, že už vedia, kedy začína zimný semester (fakt, to ani nežartujem. začiatok júla to boli z ich strany iba tipovačky) a ja som si víťazoslávne kúpila letenku. Nastal ďalší boj, zvaný ochotná turecká ambasáda na Slovensku (keďže sa nechcem dostať do tureckého väzenia päť minút po prílete, veľmi ich tu ohovárať nebudem. Aj keď neviem, či sa tam nedostanem tak či tak s ich úžasnou ochotou a pomocou a schopnosťou odpovedať na moje otázky. Nie. Nič sa neboj Baša. Zažeň chmúrne myšlienky. Tfuiiii.) A story zvaná byt (kto číta tento blog pravidelne vie, že takých, čo menili ubytovanie tak často ako ja od augusta minulého roku veľa nie je). Však buď Slovenka v Dánsku hľadajúca byt v Istanbule. Tak ti treba Baša, to máš za tie svoje šialené nápady. 
Po tomto skromnom a krátkom úvode do môjho života si dajme koláč. (s nejakými premosteniami z témy na tému sa nekašlem, ako môžete vidieť) Je skvelý, je jednoduchý, je sladký a pre mňa veľmi nečakane chutiaci. Oh a to najdôležitejšie - je plný čučoriedok!! Dobrú chuť ;)


Recept som našla TU.

Potrebujeme:

  • 1/2 kg čučoriedok
  • 1 hrnček múky
  • 1/2 hrnčeka cukru (môže byť aj menej, ja som dala tak a bolo doooosť sladké, podľa toho ako ľúbite :)
  • 2 ČL prášku do pečiva
  • štipka soli
  • 1 hrnček mlieka
  • 3 PL masla
Postup:

Rúru predohrejte na 180°C. V mise spolu zmiešajte múku, cukor, prášok do pečiva a soľ, primiešajte mlieko a miešajte, kým nevznikne cesto. Roztopte maslo a vlejte ho do formy (v originálnom recepte použili nádobu vhodnú do rúry aj mikrovlnej rúry, dali do nej maslo a roztopili ho v mikrovlnke), vlejte cesto a na vrch rovnomerne nasypte či poukladajte čučoriedky. Fešandy vám počas pečenia skĺznu na dno koláča (len trpezlivosť, priatelia pečiari). Pečte koláčik cca 45-60 minút, ja som môj piekla asi 50. Dobrú chuť!