streda, 18. marca 2015

Hippiebasha

Približne každych 14 dní v priebehu dvoch týždňov sa mi zamarí, že mi napučal zadok, rozkysli sa stehná, túto pneumatiku som predtým na mojom preslávenom sikspeku určite nemala a neboli tie moje ruky predtým štíhlejšie? Potom si poviem, že kakal to pes, dám si langoš s buchtou potretý džemom, zapijem to pivom a uteším sa, že však nemôžem byť aj krásna aj inteligentná a AJ štíhla…
No dobre, až také drastické to so mnou väčšinou nie je a kým sa stále zapnem do jedných nohavíc, dostávam tieto stavy (v plnom počte ako sú popísané) len ako darček k PMS. Ja si tak rada pofrflem a popritom sa rada venujem iným záľubám - dobre sa najem, ideálne tak 5x za hodinu, trošku si polehním  a ráno si privstanem o 20 minút, lebo to znamená, že ma môj chlap odvezie na vlak a nemusím na stanicu šlapať tých 1200 metrov. Fitko mám od domu 5 minút, vo februári tam mali akciu na zlacnené členské. Odolávala som. Statočne. Nič to, že celý môj malý okruh známych, ktoré mám v mestečku, kde teraz žijem, do toho fitka chodia. Že môj chlap tam chodí trikrát týždenne. Že je zima a tak fakt veľa jem. Že už chodím stále autobusmi a nešlapem do školy 3 kilometre ako pred rokom. Nič. Všetko som ignorovala. Až kým som 27ho februára nenabehla do fitka, že teda aj ja chcem akciu. Akcia skončila dva týždne vzad, zaplatila som plnú cenu ale aspoň som dostala športovú tašku s logom fitness centra (ktorú do fitka zásadne nenosím, ale plánujem ju plniť na cesty vlakmi a lietadlami, aby všetci náhodne okoloidúci mohli obdivovať moju pevnú vôľu a skúmať moje telo, či je taška moja oprávnene alebo či som ju na blšáku kúpila od Zory Czoborovej). A tak som začala chodiť cvičiť. Najprv akože na mašiny. Odšlapala som si na steperi 3 minúty, prežila klinickú smrť, spravila na inej mašine jedenapolbrušákaabysanepovedalo a odpotila sa domov hrdo skúmať ako sa mi celulitída odparuje z nôh. Potom mi jedna kamoška napísala, aby som s ňou išla na hodinu s cvičiteľkou. Netušila som do čoho idem, nervózna som bola ako pred skúškou. Hodinu som si poctivo odcvičila netušiac čo robím, keďže cvičiteľka rozkazovala po dánsky, ale vďaka pozorovaciemu talentu som všetko zvládla. Bez psychickej ujmy. Tak som šla na ďalšiu hodinu. Opäť som prežila. Tento sled udalostí ma inšpiroval k tomu, aby som kamoške kývla v pondelok na hodinu zvanú H.I.T. Ja, telocvičný analfabet, hľadajúci za názvom maximálne tak oldies disco, som nevedela, do čoho idem. Zistila som, že H.I.T. sa dá aj pogúgliť, ale pfffff… Moje sebavedomie a predstavy, ako brilantne zvládnem ďalšiu hodinu boli navyše posilnené cvičiteľkou, ktorá vyzerá ako malý usmiaty Ferrero Rocher bonbónik. Čo sa nakoniec ukázalo ako nevýhoda, lebo ten trapas, keď cvičiteľka, ktorá má asi o 20 kíl viac ako ja s prehľadom zvláda cviky, pri tom sa usmieva a dáva pokyny… poviem vám, že v pondelok som umrela asi dvadsaťosemkrát. Chcela som si urobiť aj pocvičebnú selfie, že aha čo som prežila, ale celý človek ma bolel tak, že som nevládala zdvihnúť paprčku do selfie uhla… Nohy ma bolia ešte dnes a jediné, čo mi zabráni ukončiť moju sľubnú fitness kariéru, je predplatená permanentka. A sklamanie, že som sa po pondelkovom tréningu nezobudila do bikini body (nič iné som po tej bolesti nečakala)…

Tak mi držte palce, aby moja sľubná cvičebná kariéra naďalej takto úspešne pokračovala. Dnes ešte hippie fotky postaršieho dáta s najlepším úlovkom z domácich zliav - touto kožušinovou vestou kúpenou za odmenu po tom, čo som prežila extrémne bolestivú zubárku!






pants + sunnies + headband H&M | sweater Colloseum | vest Lindex | bag Nine West | shoes from mum
FOTO : LUCKA (HERE)

utorok, 3. marca 2015

Greatskirtjeansjacket

Byt povysávaný, tuniakový kiš, najlepší na svete (fakt, že fakt, rýchly a chutný, robím ho aspoň dvakrát do mesiaca, resp. začnem, inšpirujte sa TU, perfektná večera) sa mi dopeká, desať príkladov na logistiku odovzdávam až o týždeň, brokolica, syr, chlieb v akcii kúpená (rovnako ako tento božský šál, vesmír ma vyslyšal a vedel, ako veľmi ho chcem a zlacnel mi ho tak, že tie krúpy, čo padajú za oknom mi v aktuálnom stave pripadajú ako cingotajúce kvapky šťastia /áno, som triezva/), do práce odchádzam až ráno o pol 7, čo z toho vyplýva? Kto odpovedal, že je najvyšší čas napísať príspevok evidentne tancuje na rovnakej vlnovej dĺžke ako ja.

Vždy keď píšem nový príspevok, búcham si hlavu a hanbím sa medzi časovými medzerami, ktoré mi medzi jednotlivými príspevkami vznikajú. Však viete ako to je - Baša mieni, vesmír mení. Od môjho posledného príspevku sa čo to stalo - malo som semestrálnu skúšku ešte z praxe (ktorá bola v lete a to viete, my staršie ročníky už to s pamäťou nemáme také jednoduché, takže si tento úkon vyžadoval istú prípravu), okrem toho som začala opäť chodiť do školy (aj keď nie na dlho, keďže v júni končím a v podstate od apríla mám voľno a čas aby som napísala koncoročnú prácu) a v dni keď nemám školu, chodím pracovať (čo je krok, na ktorý som najviac hrdá, možno ste videli TU a ak nie - moja firma, kde som v lete praxovala, ma s otvorenou náručou privítala naspäť v severnej Európe a tak tam vo voľné dni cestujem a zarezávam, pomáham s individuálnymi objednávkami, objednávkami pre obchody, balím, vybalujem, vybavujem reklamácie a tak, čo príde, keď treba, dám variť aj vodu na kávu, ale ako človiečik nehovoriaci po dánsky sa teším z každej prácu pripomínajúcej činnosti), popritom čakám, kým si ma zavolajú na rozhovor zo školy, kde budem pokračovat v dánštine (aby vedeli do ktorej triedy ma zaradiť a ja sa nemusela usmievať ako nemtudo na zdvorilostné otázky slušne vychovanej predavačky). Popritom všetkom sa mi pošťastilo asi každý druhý víkend vypomáhať v reštauráciách v jednom miestnom veľtrhovom centre, ktoré tu máme - nie je to nič, čo by som si dala do životopisu, ale to aby ste vedeli, že keď si vymyslíte odísť do zahraničia, že tam na vás nikto na prdel nespadne a všetky kašlú na to, že máte magisterský titul a rozumiete 3 cudzím jazykom (aj štyrom ak rátam aj češtinu). Takže ak sa koná veľtrh či akcia, Baša sa hlási o stodvesto aby mohla pozerať na to, ako párik asi 50ročných dánskych manželov, ktorí bez mihnutia oka zaplatia za dve pivá cca 15 eur, rovnako bez mihnutia oka strčí do kabelky dve pivové fľaše aj (moja obľúbená časť) s dvoma pivovými pohármi… :D (ale čo sa ja sťažujem, aspoň som po nich nemusela nič upratovať :D
Medzitým som absolvovala jeden seminár, kúpila si permanentku do posilovne, na narodeniny som si kúpila mlynček (som romantička), okrem toho zbieram body na hrniec, číham na kozí syr v akcii, čítam skvelú dánsku detektívku, málo spím, veľa cestujem (nič napínavé, akurát bývam v inom meste ako mám školu a v úplne inom meste mám prácu), občas varím, volám na daňový úrad, kde čakám na linke 26 minút a 11 sekúnd (to vám neodpustím, tety telefonistky), sledujem padajúce snehové vločky, vybalujem sa (už mesiac permanentne a keď si myslím, že som hotová, objaví sa nová krabica…) a tak si pomaly žijem. Občas nestíham (ako tomu bude v najbližších dňoch, kde ma čakajú dva pracovné dni do 6tej a dva pracovné dni do 8mej večera), ale nesťažujem si, lebo sa mi to tak nejak páči :) A vždy sa sem rada vrátim aby som vám povedala, čo mám zase nové ;)

Dnes mám zasnežené fotky (ešte postaršie, ale aktuálne, lebo tu v Dánsku padá ako najaté!) vo fantastickej sukni a kabelke, ktorú nedám z ruky!
Krásny deň ešte a želám vám, nech sa máte všetci skvele! 

PS. a aby som nezabudla, dostala som oneskorený darček k narodeninám - niekto ma nominoval na blog roka ! Moja fashion kategória je síce dosť drastická a konkurencia veľká, ale ak by niekto chcel potešiť Bašku hlasom, má u mňa vzdušné objatie a pusu a dobrý karmický skutok zároveň! :D 


NÁJDETE MA TU









skirt F&F | shirt, scarf, bag H&M | sweater  + shoes from mama | necklace Primark | coat Mango

FOTO: LUCKA (TU)