streda, 15. októbra 2014

Welcome to Istanbul - mosque introduction

Takmer mesiac môjho malého dobrodružného života som už v Istanbule. A ešte chvíľu budem. Istanbul je nádherné mesto, ak vám to niekto bude tvrdiť, ja to potvrdzujem, je to tak  a mne predsa veriť môžete (isté pochybnosti som síce mala prvý večer, keď som dorazila, vonku bola búrka, tma a zápcha a vo mne sa bili pocitu hladu a únavy, vtedy som si hovorila, čo som to urobila?!). Ale potom poskladáte maličkosti ako nočné svetlá mesta, 20 minútová plavba loďou a ocitnete sa na inom kontinente, najchutnejšie granátové jablká všade či 700 miliónov druhov kebapu a baklavy. A Istanbul si skrátka zamilujete. 



Pravdou je, že nájsť niekoho, kto by hovoril po anglicky, je oriešok. A to dokonca aj na škole, na ktorej tu trávim semester (a tak familiárne si ju nazývam Beverly Hills 90210), pretože škola má síce vlastné súkromné podzemné parkovisko, kaviareň na každom poschodí či dokonca pobočku banky (fakt, priamo vedľa študijného) a údajne aj kaderníka (toho som radšej nehľadala), ale nájsť študenta, ktorý by rozumel vašej trojslovnej anglickej otázke prípadne vedel odpovedať, že tie skriptá stoja "two lira" a nie "iki lira", je fakt problém. Hold nie je všetko zlato, čo sa blyští a, bohužiaľ, súkromná vysoká škola s nenormálnymi poplatkami (ktoré sú, našťastie, mne ako výmennému študentovi odpustené) naplnila všetky moje najpohŕdavejšie predsudky. Ale o tom potom. Späť k Istanbulu!

Viete, že ja sa vždy ľúbim rozpisovať, ale keďže viem, že kto má mať nervy všetko to čítať, radšej vám budem dávkovať Istanbul postupne a častejšie. Na začiatok pár fotiek a príhod (lebo však tie sa so mnou ťahajú všade) a faktov o tomto meste, ktoré má niečo medzi 14 a 18 miliónmi obyvateľov (podľa toho, koho sa opýtate, jeden odvážlivec mi uz tvrdil aj 20, fakt to narastá za ten mesiac čo som tu :D ). 





Jeden kamarát sa ma pýtal, čo som vedela o Istanbule a Turecku kým som sem prišla. Tak som odpovedala pravdivo - že poznám kebap, že sa im sem radi vyvážame v lete na dovolenky a že Turci milujú blondínky (na čo mi bolo povedané, že to je pravda, ale oni milujú prirodzené blondínky, takže ja, odfarbená karikatúra môžem byť v kľude - to, samozrejme, nepovedal, on dal bodku za slovom blondínky, ten dodatok som si domyslela sama :D. Ak by ste chceli vedieť, čo viem o Istanbule dnes, je toho trochu viac - napríklad, že k Istanbulu neoddeliteľne patria šialené zápchy. Prvá cesta do školy mi trvala dve hodiny. Potom som však objavila nový spôsob a odkedy chodím autobusom-metrom-autobusom, málokedy presiahnem v doprave 70 minút! :D To bude asi jeden z dôvodov, prečo Turci zásadne nechodia na čas (je to návykové, aj keď kto ma pozná si práve nahlas odkašlal, lebo tento turecký návyk si pestujem už roky). Úplným kráľom príchodov je náš majiteľ bytu, ktorý napríklad sľúbil, že príde v pondelok o piatej a nakoniec došiel v utorok o pol 8. No. Tesne vedľa. 


Ako som písala, chcem vám Istanbul ukázať postupne a dnes by som vám chcela ukázať mešitu. Preferovaným náboženstvom v Istanbule je islam o ktorom som sa už tiež čo to naučila odkedy som prišla. Myslím, že nám sa v spojitosti s islamom viažu skôr strašidelné historky, pravdou však je, že je to časť kultúry tejto krajiny, ktorú treba rešpektovať. Rovnako mi bolo povedané, že nie je moslim ako moslim. Bežne na uliciach stretávam ženy, ktoré majú na hlave šatku ale aj tie, ktoré sú zahalené celé v čiernom a vidíte im iba oči. Myslím, že samotní moslimi majú na to rovnako odlišný názor a podľa toho čo som počula, nikde v koráne sa nepíše, že ženy musia chodiť zahalené celé, dokonca aj zakryté vlasy sú len vecou názoru. Kam ale bez šatky na hlave a zakrytých rúk či nôh (čiže žiadne kraťasy a sukničky) vstúpiť nemôžete, je mešita. Pred vstupom treba zakryť vlasy a vyzuť topánky. Ale poviem vám, návšteva mešity je zážitok (najmä moja prvá návšteva bol skvelý zážitok, keďže som si tam tak stála s vyvrátenou hlavou a vnímala ticho a kľud a nádherný strop, ponorená do celej atmosféry, blahodárny moment na dušu, harmónia, pokoj, kľud mier... keď mi zrazu za chrbtom začal nejaký fešák vysávať… dostala som šialený záchvat smiechu a doteraz si nemôžem pomôcť, stále sa smejem, keď si na to spomeniem). Inak je pri návšteve mešity okrem spomínaných pravidiel dôležité dodržiavať kľud, ticho a rešpektovať čas na modlenie (kedy vám vstup do mešity neumožnia). Zvolávanie na modlitbu sa nesie mestom 5-krát denne - na starosti to má ezan (v kresťanstve kňaz), mestom sa nesie modlitba z mešity, je to niečo medzi modlitbou a hudbou. Modlenie 5-krát denne je jedným z piatich pilerov islamu (medzi ostatné patrí napríklad, že veria v Boha a Mohameda ako jeho proroka alebo aspoň raz za život navštívia Mekku). Pred modlitbou je potrebná očista, preto po krajoch mešity vidíte malé kohútiky a moslimov, ktorí sa tam umývajú. Samotné modlenie je tiež rituál, napríklad každá mešita je postavená tak, aby bola otočená smerom k Mekke, v popredí sa modlia muži, ženy sú vzadu v oddelenom priestore (pretože údajne keby boli pred mužmi, tí by sa nemohli sústrediť a pozerali by na ne / neviem čo je na tom pravdy, ale bolo mi to takto vysvetlené od tureckého moslima. :)








Jednou z mešít v ktorých som bola je Modrá mešita (tur: Sultanahmet), jedna z najznámejších pamiatok Istanbulu. Modrá mešita bola prvá (podľa vzoru Mekky), ktorá mala po stranách šesť minaretov (to sú tie vežičky po stranách odkiaľ sa šíria mestom modlitby). Ešte jedna pikoška ktorú som o tejto mešite počula - v strede kupoly hore nad svetlami sú tri pštrosie vajíčka. Tie sú tu na to, aby odstrašili pavúkov, preto v tejto mešite nenájdete nijaké pavučiny. Dobrá vychytávka, však? A odtiaľto máme, samozrejme, tiež príhodu. Sedeli sme v tejto mešite s Beatou, mojou kamarátkou s ktorou spolu študujeme v Dánsku a spoločne si tu nažívame a rozjímali, keď tu išiel jeden nasrdený moslim z modlitby (modliť sa treba medzi jednotlivými zvolávaniami, takže občas sa stane, že niekoho v tej mešite modliť sa stretnete) a cestou sa pristavil pri nás a strašne vynadal Beate, nech sa zahalí a neukazuje a podobné turecké hromženie (teda to sme tak tipovali podľa výrazu tváre a gestikulácie). Vtipné na tom je, že Beate trčal jeden vlások z ofinky a dva metre od nás sedela ázijská turistka úplne hore bez (teda bez šatky a to netuším, ako sa tam prepašovala alebo či sa odhalila, keďže mňa raz do mešity nepustili ani v roztrhaných rifliach a musela som sa potupne omotať požičanou plachtou…

Tak dnes to bol taký malý istanbulský a náboženský úvod, nabudúce zas o inom! :)

PS. inak väčšinu fotiek som pokradla Beate, ona tiež píše o našich tureckých dobrodružstvách tak môžete zavítať aj k nej sem! :)