nedeľa, 20. septembra 2015

Ako Baša stolíky strieka

Tento príspevok mi spontánne skrsol v hlave počas toho, ako som montovala poličku do kúpeľne. Ono to znie vznešene, ale v podstate je to pár kovových tyčiek, ktoré treba zošróbovať dokopy, pre normálneho človeka je to určite aktivita na 5 minút, mne len narvať kolieska do správnej diery trvalo toľko (a to debilné koliesko aj tak vypadlo, keď som veľdielo víťazoslávne dvihla nad hlavu). Okrem toho som zistila, že montovať akékoľvek skladačky z IKEA v čase PMS v tričku, ktoré je vyrobené z 91% polyesteru a 9% ľanu (to som si prečo kúpila? Určite to stálo 3 eurá) v byte na najvyššom poschodí počas slnečného nedeľného rána (ešte nie je ani desať, ešte som mala tak tri hodiny spať, veď je víkend)(aha počkaj, ja som nezamestnaná, ja mám víkend už tri mesiace), je niečo podobné ako naniesť na pokožku zábal z krvi (tento distingvovaný pokožkový slovník mi ostal ešte z čias, keď som pracovala v AVONe)(ahoj Kika)(teda, dúfam, že ma stále prídeš občas pozrieť na blog) a hodiť sa do klietky žralokov – príjemné a bezbolestné(bože Baša, zas si vtipná). Odložila som poličku bokom na fľašky na zemi a začala písať – fľašky sú súčasťou barového stolíka, ktorý som sa rozhodla vyrobiť, lebo to znelo zábavnejšie ako písať životopisy a hľadať si prácu a v konečnom dôsledku určite aj dôležitejšie, kto by chcel mať fľašu vína položenú na parketách. Barový stolík je na povale, odkiaľ som pred tromi dňami utiekla, lebo som sa skoro zadusila. Barový stolík je totiž bývalý malý stolík pod počítač, ktorý som sa v návale geniality rozhodla nastriekať čiernym matným sprejom v uzavretej miestnosti bez okien. Hneď potom, ako som vysmrkala z nosa tri vreckovky čierneho spreju (to som nepovedala? Ničím som si noštek nekryla) a polhodinu visela z okna v kúpeľni mysliac na slová môjho chlapa, ktorý si občas a rád robí srandu zo Slovákov a jedným z jeho obľúbených vtipov je, že Slováci sa sami vyhubia ako dinosaury (v tejto chvíli som asi prvýkrát uverila v toto proroctvo).
Inak áno. Takto sa ja mám. A viem, že som dlho nenapísala, ale buď som žila bez internetu alebo som dovolenkovala (užívam si nezamestnanosť plnými dúškami). Alebo mala pocit, že neviem a nemám čo povedať. A týmto pozdravujem do Holandska kočku, čo mi dala taký skvelý komentár, že som sa rozhodla, že aj písanie o striekaní barových stolíkov je lepšie ako nič. Dúfam.
Inak k môjmu dovolenkovaniu – neviem, či ste niekedy boli na dovolenke, kde ste neboli s kamarátkou, ale s novou frajerkou kohosi, s ktorou máte spoločnú asi len jedinú vec a to pohlavie. Ak ešte nemáte v repertoári túto skvelú skúsenosť, dajte na moje múdre slová a nechoďte. Alebo choďte a potom sa poťte tých 5 minút čo ostanete osamote a horlivo diskutujte témy ala "ako sa ti páči Dánsko" a "odkedy si tu?". Prípadne sa snažte neškrípať zubami, keď vás toto stvorenie bude opätovne vytáčať do vývrtky. Anyway..


Ďalšia vec, ktorú som sa naučila pri tom ako vo voľnom čase brázdim vody internetu a hľadám pracovné pozície, kde chcú niekoho iného ako absolventa s 15timi rokmi praxe, (A včera som jednu takú našla! Akurát chcú niekoho, kto perfektne ovláda MS Office/najmä Excel, hurá/, čo je s mojimi lenivými bunkami naozaj hračka, tak hneď po tom, ako som v životopise opísala, že ľaľa, aké šťastie, to som ja, aktuálny víťaz majstrovstiev Európy v Exceli, som si stiahla PDF Excel for Dummies, aby som sa uistila, že to je ten program s tým malým zeleným iksom. V podstate som za vodou.) je nepýtať sa muža o pol 9 večer v obchode, po tom, čo strávil pol dňa v práci, tri hodiny infarktom, čakačkou na telefóne a reťazcom nasrdených e-mailov a po niekoľkých hodinách v obchode so mnou, spríjemnených bezdôvodným nasratím (PMS), skrátka, nepýtať sa ho v takýto deň, či mám zobrať zelenú alebo šedú misu do kuchyne. Naozaj sa nepýtať (zobrala som sklenenú).


Dúfam, že sa máte všetci dobre a že si niečo u mňa prečítate aj keď nemám pekné fotky niečoho pekného, ale môžem pridať fotku mora alebo poskladanej poličky (v prípade, že ju po dopísaní tohto príspevku dokončím!)