pondelok, 31. marca 2014

Ako Baša na Erasmus pôjde (+ ako Baša teraz vyzerá)

Keď sa mi vás doteraz nepodarilo presvedčiť, že som dostatočne šialená (o čom pochybujem), dovoľte mi oznámiť vám najnovšiu a najaktuálnejšiu novinku môjho života. Pár postov dozadu som spomínala, že som sa prihlásila na Erasmus, výmenný semester na zahraničnej univerzite. Úspešne som zvládla papierovačky ala vyšperkovaný životopis, srdcervúci motivačný list (na ktorý som, ale náhodou, bola veľmi hrdá, lebo som ho napísala tak úprimne a od srdca, že sa nedalo povedať mi nie) a vyplnenie prihlášky, týždeň tŕpla, lebo celý svet okrem mňa (a mojej spolubývajúcej, my sme skrátka ako jedna) dostal pozvánku na interview s našou koordinátorkou na erasmus a ja stále nič. Pozvánka nakoniec prišla, interview sa odohralo v hodine dvanástej a ja som doma týždeň tŕpla, ako to dopadne, keďže od tohto rozhodnutia závisí celý môj najbližší život (možno nie život, ale polrok určite): napríklad ubytovanie - hľadať nový byt či nie, kam sa budem sťahovať a kam dám všetky saky paky ak pôjdem a môžem si k niekomu odložiť panvice? moja stáž - kedy ju musím stihnúť, ostanem tu alebo pôjdem do exotickejších zahraničných kruhov a môžem ju už začať hľadať? môj voľný čas - ak pôjdem na erasmus, musím stáž stihnúť predtým ale kedy budem mať dovolenku? moja garderóba - najpodstatnejšia otázka, lebo KDE STRÁVIM TÚTO ZIMU?


Na Erasmus som si mohla vypísať 5 možností - keďže purchasing management nevyhráva prvé miesta v rebríčkoch popularity, možnosti, kde stráviť zimný semester boli značne obmedzené a horko-ťažko som zaplnila tri možnosti (nie ako dizajnéri, ktorí môžu ísť do celého sveta a ešte ďalej, my purchaseri holt tie miesta nemáme a keď aj máme, musíme sa o ne surovo pobiť). A čo som si to teda zvolila? Na prvé miesto som si dala univerzitu v Istanbule, Turecku, druhé zaplnila univerzita v Manchester-i v Británii a na treťom bolo Enschede, Holandsko. Úprimne povedané, to tretie miesto som si dala len preto, aby moja prihláška nevyzerala tak prázdno. Vypočula som si síce mnohokrát, že škola je úžasná a má skvelý program pre nás purchaserov, ale úprimne, každý jeden môj holandský spolužiak mi túto krajinu tak znechucuje, že sa akosi vytratila zo zoznamu destinácií, ktoré si prajem navštíviť. Takže Holandsko do počtu. Manchester mal voľné dve miesta pre 4 špecializácie, čo znamenalo, že sa tam v podstate hlásil každý a spolu s Barcelonou to bola asi najželanejšia destinácia. Mne to však bolo fuk, lebo som od začiatku mala jasný cieľ - ja beriem buď Turecko alebo nič. (Áno, toto je ten moment, keď si poviete, že tak šialená až byť nemôže. Môžem.) Vypočula som si všetko - program je skôr o businesse a nie veľmi o našej ekonómii, logistike a purchasingu, škola je veľmi nezorganizovaná a prebohahlavneveďjetoturecko! Mne je všetko jedno. Okrem vidiny polročnej dovolenky (*ehmehm*) mi to príde ako najlepšia šanca pre moje budúce zamestnanie, pretože každý vie, že škola nie je len o tom, aby nám dostala niečo do hlavy, ale najmä aby nám dala niečo do života. A keďže mi purchaseri sa v zamestnaní pohybujeme v týchto exotických destináciách, je o ideálny začiatok.
Interview som absolvovala a potom týždeň tŕpla, lebo celkový počet kandidátov hlásiacich sa na Erasmus bol okolo 60, voľných miest 20 až 25, čo znamenalo nielen, že ľudia nedostanú svoje vyvolené možnosti, ale že niektorí nedostanú vôbec nič. A na Turecko sa kandidátov hlásilo 7. 
No nič, dosť bolo obkecov, s radosťou vám oznamujem, že niekedy cca v októbri sa vám budem pre zmenu hlásiť z Istanbulu a jeden semester zažívať rôzne veselosti práve tam ! :)

PS. bonusová foto ak by ste mali pochybnosti ako momentálne vyzerám. Minulú sobotu som sa zafarbila na magický blond a teraz majú moje vlasy iný odtieň vždy podľa aktuálnej nálady :))


pondelok, 24. marca 2014

Keď to má rovnakú cenu ako med, musíš to mať

Taký malý šoping nemôže byť nikdy zlý. Si myslím. V mojom prípade väčšinou platí (veľmi presný príklad zo života len pre vás odžitý na vlastnej koži dnes): Ach jaj, došiel mi med. Galiba. Musím si kúpiť nový, nuž zájdem do potravín. 30 dánskych korún (približne 4 eurá)?! Zdierači. Vlastne med vôbec nepotrebujem. A úplnou náhodou si o dvadsať minút na to kupujem nové, sedemdesiatešieste, slnečné okuliare, ktoré stáli len neuveriteľných 30 korún, čo je, samozrejme, cena, ktorá sa neodmieta. A teraz mi povedzte niekto, že ste na tom rovnako alebo či som jediná šialená žena široko-ďaleko. Samozrejme, nie, že by som jedla kôrky chleba, ktoré som si schovala v novembri a dopĺňala to tým, čo sa mi podarí ukradnúť spolubývajúcim, ale je pravda, že keď nakupujem, tak už fakt neberiem všetko len tak, vyskúšať, ale čítam, kalkulujem, rozmýšľam, kombinujem, počítam, nakupujem (aj keď, priznávam, sú momenty, keď mi čarovné slovíčko "tilbud, ktoré označuje výhodnú ponuku či zľavu, rozpumpuje krv v žilách a potom nepoznám zľutovanie či stav konta /ako napríklad dnes, keď som kúpila kozí syr za cca 60 centov, čo nebolo spôsobené len výhodnou ponukou, ale aj drobnou chybou predavačky, ale nezachádzajme do detailov, všetci máme nárok na malé životné radosti, však áno). Tento dospelácky systém, samozrejme, platí len pri nákupe potravín. A tak sa mi stále stane, že keď vidím niečo v skvelej zľave, čo mi dokonale zapadá do šatníka, čo tam ešte nie je, čo je tam len trinásťkrát, čo má odtieň pudrovo-ružovej, čo sa mi šialene páči a určite to naplno využijem už zajtra/keď sa oteplí/keď pôjdem domov/keď bude mať niekto narodeniny. A moje extrémne výhodné kúpy sú väčšinou spôsobené nechtiac. Šaty som si kúpila, keď likvidovali obchod a ja som tam márne hľadala narodeninový darček spolubývajúcej, balerínky cestou na dánštinu, keď v obchodnom centre robili malý "blšák" (vždy určitý obchod má v strede centra vyložené stoly a ponúka tam veci, ktoré ste si chceli kúpiť už tri mesiace za ceny, ktoré sa nedomietajú), spomínané slnečné okuliare keď som išla kúpiť lacný zámok na skrinku do fitka a slamky a vrecúška som našla nechtiac pohodené tam, kde byť nemali, keď som kupovala narodeninovú pohľadnicu. Ah a nohavice som tiež uchmatla cestou na dánštinu (áno, oplatí sa chodiť na kurz v miestnom najväčšom obchodnom centre). Ale hlavné je, že najdrahšia z týchto vecí stála cca 4,5 eur, takže sa stále považujem za šoping mástra.
A týmto vám posielam k srdcu moju životnú radu: nekupuj to kým to nepotrebuješ alebo kým to nie je za super cenu. A keď je to med, za cenu ktorého môžeš mať slnečné okuliare, prestaň sladiť.







utorok, 18. marca 2014

Mňamózna mrkvová polievka

Neviem ako doma, ale u nás sa počasie pokazilo. Asi tak dva dni po tom, ako sme si s mojou spolubývajúcou spokojne vykračovali, ja balerínky, ona sveter bez bundy a konštatovali, že to dánske počasie vôbec nie je také zlé, ako všetci vravia a že aj tá zima bola v pohode a že haha, pozri na tamtú tetu čo má šál. Karma, osud, vesmír a všetci škodoradostníci tohto sveta sa spojili a keď sme v piatok večer kráčali domov z párty, zoslali na nás doslova víchricu, v ktorej som síce kráčala, ale vôbec som sa nehýbala. Ešte že som poriadna kvetinka, mať tak o 20 kíl menej tak stále lietam niekde nad Štokholmom. Inak zo školskej párty sme veľmi potupne odišli už po polnoci, pretože sme múdre dospelé ženy a zhodnotili sme, že keď už nie je zábava, nebudeme ani my, čo niektoré naše spolupártyovníčky nechápali a ostali. Čo sme zase nechápali my, lebo celý čas, čo sme tam boli, sme boli jediné dve, ktoré tancovali. O dušu spasenú. Aj keď je pravda, že jedna slečna sa od nás nenápadne odpojila, keď videla náš odviazaný tanečný štýl, takže je možné, že všetky naše kamošky tancovali, ale na opačnom konci miestnosti, aby nás nedajbože niekto s nimi nespájal. :D Čo my sme využili akurát k tomu, aby sme ohovorili mladé ročníky, ktoré sa vôbec nevedia baviť a že to už nie je ako za našich čias a spokojne o polnoci odišli domov. 
Minulý týždeň som konečne dokončila nešťastný projekt, ktorého som sa s nadšením zbavila a mohla tak včera naštartovať môj nový voliteľný predmet. Zvolila som si "Writing for Fashion websites", čiže niečo ako písanie online článkov o móde. A celkom som sa nevedela dočkať, keďže, ako ste si už možno všimli, veľmi rada píšem a vždy som si myslela, že sa tým raz budem živiť. No a nakoniec, ak všetko dobre dopadne, sa budem živiť číslami. Ale jeden nikdy nevie, tak dúfam, že sa mi ešte raz podarí napísať nejaký trhák, zatiaľ musia stačiť moje dánske zážitky. :)) Tento voliteľný predmet mám dva týždne a potom hurá, study trip v Barcelone, čo je vlastne tiež voliteľný predmet. A potom hurá späť k ekonómii.. Ehm. No nič. Voliteľné predmety sme si vyberali povinne dva, vypísať sme ale museli 6 možností podľa poradia, ako veľmi predmety chceme. Ja som dostala svoje prvé dve možnosti, z čoho sa veľmi teším, lebo sú ľudia, ktorý dostali prd makový a skončili niekde, kde bolo voľné miesto…
Áno, a teraz mostík, po drobnom príspevku o mojom aktuálnom živote, späť k úbohej zmienke o počasí z vršku príspevku, samozrejme, ako všetko na svete a v Bashalande, má to svoje opodstatnenie, keďže zima a chlad ma dohnali k tvorbe tejto mňam mňam polévčiky ideálnej na chladnejšie dni. Tak ak máte doma zimu alebo zbytočné pol kilo mrkvy, smelo do toho!


Hľadala som medzi viacerými receptami, nakoniec som sa inšpirovala týmto.

Potrebujeme:

  • 500 g mrkvy
  • 2 menšie zemiaky
  • 1 cibuľa
  • olivový olej
  • trocha pomarančové džúsu
  • 1 l vývaru
  • 1 lyžička mletého koriandru
Postup:

Cibuľu si nakrájajte na menšie kúsky a opečte na olivovom oleji. Pridajte 1 lyžičku koriandru, zemiaky pokrájané na kocky a pokrájanú mrkvu a chvíľu spolu opekajte. Vlejte vývar, ak máte použite šťavu z pomaranča, ja som mala len pomarančový džús, tak som kvapla, premiešajte a všetko spolu varte cca 20 minút. Keď je polievka hotová, všetko spolu rozmixujte. Ja som si ju ozdobila kúskami kokosu (aj keď je bez kokosového mlieka, s kokosovými lupienkami bola mňamózna).
Dobrú chuť!


streda, 12. marca 2014

Pinkcoatflowerheadband

Keďže robiť štrnásť vecí naraz nikdy nie je na zahodenie, rozhodla som sa, že okrem toho, že si práve pripravujem prezentáciu na zajtra, šperkujem svoj životopis a fintím motivačný list, ktoré sa chystám poslať na erasmus (výmenný semester), začala som si lakovať nechty a pritom intenzívne gúglim, hľadám a pátram po nejakej rozkošnej stáži (neviete niekto o niečom? nemáte niekto pre mňa niečo? Ideálne Nemecko, sprechujem jak divá!), rozhodla som sa, že ženy sú nadmieru multifunkčné a začala som písať aj tento blogový príspevok. Lebo to je také moje, robiť desať vecí naraz a ani jednu poriadne (žartujem, všetko zvládam). 
Bohužiaľ od môjho posledného príspevku sa mi nič vtipné nestalo, takže dnes to bude len suchársky, informatívny popis o počasí (hurá, téma počasie je späť!). Tento outfit bol fotený cca týždeň dozadu, keď som bola poctivo vykabátovaná a vyšálovaná - včera som sa spokojne vybrala do sveta s holými nohami (akože v nohaviciach a balerínkach, ale naboso, aby sme si rozumeli, odtál potál) a v džínsovej bunde - síce sme mali cca 10 stupňov, ale stále sa akosi neviem zbaviť pocitu, že je strašne teplo (to lebo som tak veľmi podánštená, ako som sa aj na FB chválila minule). 
Mimochodom včera som bola v posilke, je to taký prevratný okamih v mojom živote, že o tom všetkým rozprávam (a nikto mi neverí. Keď tam pôjdem najbližšie, musím sa odfotiť. Možno.), bohužiaľ, ani tam sa mi nič vtipné nestalo. Naopak, bola som fascinovaná tým, že som sa výnimočne ocitla niekde, kde nie som najstaršia (veľmi obľúbený vtip, ktorý pravidelne počúvam, podľa väčšiny mojich kamarátov tu v Dánsku som v podstate jednou nohou nad hrobom a z tohto sa pouč, milý čitateľ, lebo toto je karma, kým som nedosiahla dôchodkový vek, bola som to ja, kto rozhadzoval okolo seba šarmantné vtipy o korytnačkách, matuzalemoch a faraónoch) a to viditeľne, keďže asi tak 40% účastníkov malo vráskavé aj korienky vlasov a šedinky kam se podíváš.
Nič to, opäť som to dokázala, napísať príspevok v ktorom sa nič nestalo. Pusu všetkým, čo v zdraví dočítali! :D Ja sa idem ďalej venovať vypisovaniu prihlášok, motivovaniu samej seba a odhaľovaniu skrytých čarov powerpointu.

coat Reserved | headband H&M | scarf Pieces | shoes Baťa | bag F&F | dress Camaieu | earrings Forever 21

A toto som mala pod kabátkom:


A takto som sa tešila a špúlila, keď mi mamča poslala balíček, kde bol aj dlho hľadaný a nenájdený rúž v mojom vysnívanom magenta odtieni, presne taký, po akom som roky a roky túžila a aký by som nenašla, nebyť pomoci profesionála ! (takže táto pusinka je špeciálne pre teba, kvetinka ;)


nedeľa, 9. marca 2014

Vegan Chocolate Peanut Butter Cake alebo vegánsky čokoládový koláč s krémom z arašidového masla

Nepochybne som vám tu už niekoľkokrát spomínala fakt, že som najlepšia spolubývajúca na svete. Ale prečo si to opakovane nepripomenúť, že áno. Moja spolubývajúca má budúci týždeň narodeniny a ja s mojim druhým spolubývajúcim už pár dní rozmýšľame, čo pre ňu vymyslíme. A keďže naša oslávenkyňa mala na týchto pár dní brigádu a my dvaja sme nešťastné lenivé hnidy bez práce a školy (momentálne), tak sa stalo, že sme dva dni presedeli spolu doma. V kuchyni. Okrem toho, že to viedlo k mnohým vzrušujúcim a plnohodnotným aktivitám, napríklad šúpanie všetkej mrkvy, čo sme našli v chladničke, zmysluplným rozhovorom, sledovaniu vystúpení britského a amerického Voice na youtube, upečeniu toho najnechutnejšieho koláča z polenty (ktorý je stále v rúre a stále nevieme, čo s ním, lebo predsa len je to jedlo a my sme chudobní študenti, ale zase jesť sa to fakt nedá) a spontánna návšteva párty v novootvorenom klube (a teraz pozor, veľké životné ponaučenie a lekcia - ak vás na otváranie nového klubu v meste zavolá mladá Holanďanka, ktorá v ktorúkoľvek dennú aj nočnú hodinu vyzerá ako pašerák drog, nebuďte prekvapení, keď vojdete o pol 9 do "klubu", ktorý vyzerá ako zlá dedinská krčma a naokolo sú nadmieru opití tancujúci ľudia vo veku 50 až 720 rokov. V podstate stále som na nás hrdá, že sme nezutekali, lebo nakoniec sa ukázalo, že tam hrala live music a bola celkom dobrá kapela. Ale aj tak. Párty v novootvorenom klube sa predsa len v mojej mysli viac podobá na scénku zo Sex and the city a nie Profesionálov a Miňa Demoviča….). Skrátka a dobre, tieto zmysluplné životné aktivity viedli k tomu, že sme sa rozhodli našu tretiu spolubývajúcu prekvapiť a osláviť jej narodeniny keď to bude najmenej čakať (čiže skoro o týždeň vopred keď príde unavená z práce). A správna oslava, samozrejme, obsahuje koláč a šampus. A keďže som tá najlepšia spolubývajúca na svete (a tu prichádza pointa celého príspevku a týchto siahodlhých obkecov okolo), podujala som sa na náročnú úlohu upiecť jej koláč. A keďže som teda najnajlepšia, rozhodla som sa upiecť koláč vegánsky, keďže náš spolubývajúci drží momentálne pôst (aj keď predstava, že nám ostane viac koláča bola lákavá, predsa len je vo mne aj kus dobra). A tak som začala gúgliť, pôvodne hruškový koláč, ale keď mi po naťukaní "vegan pea" google ponúkol "vegan peanut butter", bolo rozhodnuté. Piekla som ho včera večer, bola tma, odfotiť som ho chcela ráno, bohužiaľ, z neho už skoro nič neostalo (nech vám to slúži ako inšpirácia a potvrdenie faktu, že je fakt výýýborný. Dokonca môj spolubývajúci musel strážiť krém, aby som ho celý sama nezlupla.) Preto aj fotky sú aké sú a opäť raz sa potvrdilo zlaté pravidlo môjho pečenia - čím škaredší koláč, tým lepšie chutí.
Recept som našla TU, je komplet celý nezmenený, akurát som mala pocit, že sa mi cesto trochu pripieklo, tak som pridala aj malinový džem (bolo to výborné a cesto sa nepripieklo, práve naopak, bolo skvelé a vláčne, mňam mňam).

A keby vás zaujímalo, ako dopadla naša surprise party včera večer - na začiatok sa všetko pokazilo :D Keďže sme mali veľa času a dokonale to premysleli, upratali sme kuchyňu a vyobliekali sa (rovná sa motýlik, šaty, červené lodičky) a čakali pri okne, kedy sa oslávenkyňa vráti domov. Čo bolo asi v momente, keď mi napísala jednu nelichotivú anglickú nadávku nasledovanú oznámením, že jej zdrhol autobus a ďalší ide o hodinu - čo pre nás znamenalo, že príde domov o necelé dve hodiny. Nelenili sme, zalarmovali všetkých známych s autom (čo sú asi traja), ktorí boli ochotní v sobotu večer pomôcť (čo nebol nikto, ale môj spolubývajúci zašarmil) a zlákali sme jednu Poľku, ktorá býva asi tri vchody od nás. A zhodou náhod je to najhoršia šoférka na svete (a nehovorte, že nie, keď niekto odbáča tak nonšalantne až skončí v protismere a nevšimne si to, ani keď celá posádka auta jačí ako o život a niekoľko metrov pred vami svietia reflektory blížiaceho sa auta, niečo nebude v poriadku.) Celú túto drámu sme ale v zdraví prežili, v zdraví dorazili domov a vy ste si práve prečítali najdlhší príspevok, ktorý je vlastne o ničom a všetkom a za odmenu šup-šup upiecť koláč!


Potrebujeme:

Na cesto:

  • 3/4 hrnčeka múky
  • 1/4 hrnčeka kakaa
  • 1/2 hrnčeka trstinového cukru
  • 1/2 čajovej lyžičky soli
  • 1 lyžička prášku do pečiva
  • 3/4 hrnčeka sójového mlieka
  • 1 1/2 lyžice agávového sirupu

Na krém z arašidového masla:

  • 4 lyžice vegan margarínu
  • 1 hrnček cukru (podľa pôvodného receptu, ja som dala asi polovicu?)
  • 1 hrnček arašidového masla
  • 1 lyžica sójového mlieka
  • + kto chce, aj džem (u nás malinový)

Na čokoládovú polevu:
  • 1/3 hrnčeka sójového mlieka
  • 1/4 hrnčeka vegan margarínu
  • asi 120g tmavej čokolády

Postup:

Predhrejte rúru na 180 °C. Zmiešajte múku, kakao, cukor, soľ, prášok do pečiva, sójové mlieko a agávový sirup (na poradí nezáleží, ja som dávala takto, ako je vypísané). Vymastite a vysypte múkou formu (my sme mali guľatú), vlejte cesto a pečte 30 minút. Ja som piekla presne 30 minút a vyšlo mi krásne čisté špáratko a pritom cesto bolo mňam mňam vláčne. Koláč nechajte poriadne vychladnúť.
Zatiaľ si pripravte krém, zmiešajte margarín, cukor, arašidové maslo a sójové mlieko a poriadne premiešajte, ale na koláč rozotzrite až keď poriadne vychladol. Kto chce môže na cesto najprv naniesť vrstvičku džemu (ako ja, použila som malinový) a až potom krém.
Nakoniec si pripravte polevu, zahrejte sójové mlieko a rozpustite v ňom maslo a celé to nalejte na na kúsky nalámanú horkú čokoládu a poriadne miešajte, kým sa všetko neroztopí a pekne nespojí. Na záver všetko nalejte (alebo iba pokvapkajte, ako chcete) na koláč a nechajte stuhnúť. Mňamózne velice všetko spolu, odporúčam, u nás sme traja zjedli skoro celý koláč za jeden večer.



A na záver ešte momentka, ráno som koláč odkrojila, pôvodne iba na fotku. A toto sa s ním stalo, kým som si pripravila svoje skutočné raňajky. Proste som neodolala :D


utorok, 4. marca 2014

Welcome to my room !

Dnes spolu nahliadneme do mojej izbičky. Veľa vám ale neukážem, keďže som strašný "bordelár" (trpké priznanie). Teda pokiaľ ide o môj osobný priestor - ak nemám na stole štrnásť papierov, rozsypané perá a pod tým tri páry náušníc, strácam sa a nikdy nič nenájdem. Za to som výnimočne posadnutá umývaním riadu, ak sa v mojej prítomnosti objaví v dreze čo i len jedna špinavá lyžička po trochu dlhšiu dobu, dostávam tik do oka (toto šialenstvo sa, bohužiaľ, rokmi čoraz viac a viac stupňuje). Je to ale aj celkom praktické, keď som sa na konci januára sťahovala do tohto nového bytu s jedným novým spolubývajúcim, oznámila som mu, že čo bude bude a je mi jedno, ale neznášam špinavý riad v dreze. Preto bolo celkom milé keď mi prvý večer prišiel zaklopať na dvere, aby sa mi ospravedlnil, že teraz varil a nechal v kuchyni nejaký špinavý riad, ale hneď ako doje to umyje, tak aby som sa nehnevala… Moja druhá spolubývajúca sa so mnou sťahuje hore dole už od augusta tak ma pozná a preto keď som jej raz poslala SMSku, že som na ceste domov, odpísala mi "dokelu, idem umyť riad". Ale to je kuchyňa. V mojom teritóriu rada chaosím. Preto vám dnes ukážem len malé detaily, ako to momentálne u mňa vyzerá. Je to tretie (ak rátam aj dva na čierno strávené týždne na internáte tak štvrté) miesto, na ktorom bývam a prvýkrát, čo sa po dvoch mesiacoch nemusím vysťahovať a môžem tu ostať až do júna. Detail či dva z môjho prvého bytu boli TU. Odvtedy sviečky dohoreli, šálka pukla a obsah tajomných krabičiek som vyložila (TU). 
A dnes to u mňa vyzerá takto:


Niektoré drobnosti z fotky sa ku mne dostali vďaka malým priateľstvám, ktoré som nadviazala vďaka blogu. Pohľadnica je od maminy, za ktorou mi je niekedy veľa smutno, ale o to je to krajšie, keď sa stretneme. A múdrosti z hrnčeka a obrázku "Magic is something you make" a "Go wherever the wind takes you" si treba vryť do srdca.


Šnúrka sú pozostatky z tohto môjho DIY, ktoré mi v novom byte padlo na hlavu asi 14-krát tak som to vzdala a rozobrala ho. Vankúšik som dostala ráno na narodeniny, keď mi spolubývajúci vtrhli do kúpeľne, aby mi zablahoželali a videli ma odhalenú (= len s jedným namaľovaným obočím) a veľmi som sa potešila, lebo som ho tajne chcela (ten vankúšik, nie aby ma videli).


Keď som sa po narodeninovej oslave v sobotu ráno došuchtala do kuchyne, našla som na okne hnedý koláčik s odkazom "Sweet spring". Náš spolubývajúci nám tam každej nechal jeden len tak na privítanie jari ako darček, akurát sme obidve slepé, tak sme sa na koláčiky obe vrhli, kým sme nezistili, že sú keramické. Ružový koláčik som dostala od kamarátky ako maličkosť k narodeninám, vraj nemohla odolať keď videla v obchode a hneď si spomenula na mňa. :)


Mám skriňu, takže vešiak je momentálne poloprázdny. Dobre pre mňa, aspoň sa tam zmestia všetky moje náhrdelníky! :)


Keďže mám isté pochybnosti pokiaľ ide o možnosť vŕtania do steny v prenajatom byte (a rovnaké pochybnosti mám aj o svojich vŕtacích schopnostiach), pomáham si washi páskou a pohľadnicou. Konkrétne túto môj spolubývajúci ohodnotil ako "motto môjho života". No a čo, tak mám aj životné momenty, keď lemroším a oddychujem. Každých päť minút.


Veveričky na vetvičke boli jednou z božských kúp počas niekoľkohodinového čakania na letisku pri poslednej ceste domov. Je to vianočná ozdoba. Áno, je to aktuálna kúpa. Nie, nie sú to sánky. Áno, naozaj sú to veveričky. Áno, musela som si ich kúpiť.